"Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04)."

 

Z uznesenia Ústavného súdu sp. zn. III.ÚS SR 281/07 zo dňa 01.04.2008:

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika o prijatej sťažnosti E. P., K., zastúpenej advokátkou JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1158/01 takto


rozhodol:


1. Základné právo E. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1158/01 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 1158/01 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. E. P. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice I povinný vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I je povinný uhradiť E. P. trovy konania v sume 12 706 Sk (slovom dvanásťtisícsedemstošesť slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne advokátky JUDr. M. K., Advokátska kancelária, K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Vo zvyšnej časti sťažnosti E. P. nevyhovuje.

 

Z odôvodnenia:

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni uvedený stav právnej neistoty.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 247/03, IV. ÚS 272/04) ústavný súd zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prerokúvanej veci.

1. Ústavný súd konštatuje, že predmetom napadnutého občianskeho súdneho konania, ktoré sa začalo 27. novembra 2001 a doteraz nie je ukončené, teda trvá viac ako šesť rokov, je ochrana vlastníctva k nehnuteľnosti prostredníctvom vlastníckej žaloby vo vzťahu k nehnuteľnosti patriacej do výlučného podielového spoluvlastníctva sťažovateľky a žalobkyne v 2. rade.

Podľa názoru ústavného súdu prerokúvaná vec nevykazuje ani právnu, ani osobitnú skutkovú zložitosť, ktorá by mohla zásadnejším spôsobom ovplyvniť doterajší zdĺhavý priebeh konania.

Ústavný súd tiež zdôrazňuje, že povaha prerokúvanej veci, ktorou je poskytnutie ochrany výlučným vlastníkom nehnuteľnosti (rodinného domu) slúžiacej k uspokojovaniu základnej životnej potreby – bývania, a to aj s ohľadom na citlivé osobné aspekty (vyjadrenie sťažovateľky, že musela ona a jej maloletý syn rodinný dom opustiť pre „vážne rozpory s odporcom“) si vyžadovala osobitný dôraz na rýchly a efektívny postup okresného súdu.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania hodnotí ústavný súd ako aktívne a súčinnostné. Sťažovateľka už v počiatočnom štádiu konania predložila okresnému súdu relevantné listinné dôkazy (darovaciu zmluva, rozsudok o rozvode manželstva, výzvu žalovanému, list vlastníctva) a po jeho výzve uhradila príslušný súdny poplatok. Sťažovateľka na výzvy okresného súdu reagovala v primeraných lehotách a zúčastňovala sa určených termínov pojednávania (s výnimkou jednej žiadosti sťažovateľky o zmenu určeného termínu pojednávania).

Ústavný súd sa nestotožňuje s argumentáciou okresného súdu, ktorý vo svojom vyjadrení „ospravedlňuje“ predĺženie konania (okrem iného) aj iniciovaním konaní o predbežných opatreniach zo strany sťažovateľky. Je toho názoru, že k uvedeným krokom primäl sťažovateľku práve postup okresného súdu, ktorý neposkytol ochranu jej vlastníckemu právu meritórnym rozhodnutím prijatým v primeranej dobe.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky, bol postup okresného súdu.

Žalobkyne (žalobkyňou v 1. rade je sťažovateľka) podali okresnému súdu návrh na vypratanie nehnuteľnosti v ich spoluvlastníctve. Žalovaní vo svojom vyjadrení podmieňovali vypratanie nehnuteľnosti poskytnutím bytovej náhrady v zmysle analógie legis (aplikácia ustanovenia § 713 ods. 1 OZ v zmysle ustanovenia § 853 ods. 1 OZ) a s odkazom na § 3 ods. 1 OZ.

Okresný súd viedol svoje dokazovanie v intenciách predmetného vyjadrenia žalovaných. V rámci výsluchov účastníkov konania zisťoval bytové a majetkové pomery žalovaných, vzťahy medzi účastníkmi konania a ich súlad s dobrými mravmi.

Ústavný súd v postupe okresného súdu zistil viacero období nečinnosti, keď nekonal bez toho, aby mu v tom bránila existencia zákonnej prekážky. Ide o rozsiahle obdobie nečinnosti od 11. marca 2002, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 7. marca 2003, keď vyzval žalobkyňu v 2. rade na predloženie vyjadrenia týkajúceho sa návrhu na pripustenie pristúpenia ďalších účastníkov konania na strane žalovaného (nečinnosť takmer jeden rok), ako aj kratšie obdobia nečinnosti v súhrne predstavujúce dobu viac ako jeden rok. V prvom rade ide o obdobie od 12. novembra 2004, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie, do 4. marca 2005, keď uskutočnil ďalšie pojednávanie (nečinnosť takmer štyri mesiace), ďalej o obdobie od 4. mája 2007, keď odvolací súd po vydaní svojho rozhodnutia vrátil spisový materiál okresnému súdu, do 27. septembra 2007, keď okresný súd požiadal právneho zástupcu žalovaných o oznámenie aktuálnej adresy účastníka konania (nečinnosť takmer päť mesiacov), a nakoniec o obdobie takmer štvormesačnej nečinnosti od 1. októbra 2007, keď právny zástupca žalovaných oznámil okresnému súdu aktuálnu adresu účastníka konania, do 1. februára 2008, keď okresný súd uskutočnil pojednávanie.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom   tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07).

Konajúci súd, ktorý v prerokúvanej veci štyrikrát odročil pojednávanie za „účelom vykonania dokazovania“, vykazoval nesústredený postup, v ktorom absentovala dôraznosť procesu dokazovania (vo vzťahu k otázke zistenia bytových a majetkových pomerov žalovaných a k otázke vzťahov medzi účastníkmi konania z pohľadu dobrých mravov). Za neefektívny považuje ústavný súd postup, v rámci ktorého okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľky na pripustenie pristúpenia ďalších účastníkov konania na strane žalovaného až s odstupom takmer dvoch rokov, čo malo za následok narušenie aktuálnosti dovtedy zhromaždených výsledkov dokazovania a potrebu ho opätovne obnovovať tak, aby zohľadnilo aj skutkové zistenia týkajúce sa pripustených žalovaných.

Z celkového pohľadu podľa názoru ústavného súdu občianske súdne konanie (a to aj s prihliadnutím na už spomenutú povahu jeho predmetu), ktoré trvá tak dlho, ako je to v danej veci, ktorá navyše nevykazuje osobitný stupeň zložitosti, možno už len na základe jeho posúdenia v globále považovať za nezlučiteľné s imperatívom vyjadreným v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Takáto zdĺhavosť konania predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis mutandis I. ÚS 39/00).

Ústavný súd konštatuje, že zistená dĺžka konania vedeného okresným súdom nebola závislá od zložitosti veci a ani nebola vyvolaná správaním sťažovateľky. Naopak rozhodujúcim faktorom, ktorý mal vplyv na túto neprimeranú dobu konania, bol postup okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku svojho neefektívneho postupu znásobeného zistenými obdobiami nečinnosti (v súhrne predstavujúca približne dva roky).

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že práva sťažovateľky porušené boli.