Dobrý deň,
ako žena, ktorej sa táto téma bytostne týka - chcela by som Vám vyjadriť podporu a rešpekt!
Veľmi Vám držím palce v tomto boji! Kvôli všetkým tým deťom, ktorých sa to týka a pre ktoré je rozvod a rozpad ich rodiny dosť veľkou záťažou a pre ktoré sa otcovia stávajú cudzincami, ktorí s nimi chodia na zmrzlinu a do Dráčika. Vaša iniciatíva je o to ťažšia, o čo je v súčasnosti viac rozvedených manželstiev a o čo viac ľudia rozvod, ktorý je sám o sebe traumou, aj ďalej využívajú na boj s bývalým partnerom a pomstu. Cez deti a na ich úkor. To by mal byť trestný čin, podľa môjho názoru. Deti sa nevedia a nemôžu brániť, veľakrát netušia čo sa deje, berú to ako fakt a tým pádom sú vystavené napospas svojim rodičom a ich bojom. Ale o tom tu písať nechcem. Nie som ani odborník, ani psychológ, sociálny pracovník, právnik ani pedagóg, takže tieto nuansy tiež nechám na iných. Je to môj osobný názor a skúsenosť. Nechám tiež bokom všetky emócie, všetky preplakané noci a moje trápenie. Chcem písať o deťoch.
Som žena, rozvedená a mám dvoch malých synov. Po dva a pol roku odlúčenia mi pri rozvode boli chlapci zverení do starostlivosti s neobmedzeným stykom pre ich otca. Tiež by som mohla, vďaka platnej legislatíve a postoju súdov a tak ako množstvo iných žien, prakticky zabrániť tomu, aby sa môj bývalý manžel vídal s deťmi. Je to pomerne jednoduché a ľahké a bohužiaľ častokrát ženami využívané ako akt pomsty za to "čo muž urobil". Oprávnenosť takejto pomsty je vec druhá. Kto komu ublížil, tretia. Ale dopad, aký to má v konečnom dôsledku na deti, je vec najzásadnejšia. Argument, že dieťa otca nepotrebuje je úplne scestný a vypovedá o mentálnej úrovni ženy. Samozrejme vynímam extrémne prípady keď muž rodine ubližoval, prípady alkoholikov a šialencov atď a otcov, ktorých je čas s deťmi tiež len nástrojom pomsty. Aj keď veľakrát aj tieto veci sú vecou názoru. To je ale iná story
A samozrejme je môj postoj ovplyvnený tým, že som schopná sa aj existenčne a finančne aj po rozvode o deti a seba postarať, takže tento dôvod "sekania" do bývalého manžela odpadá.
Ako mama dvoch malých chlapcov, ktorý sú pre mňa to najdôležitejšie na svete, som si vtedy dávno sadla a spísala si veci na papier. A v každom riadku rezonovalo to, ako každý deň vidím, aký dôležitý je pre nich ich otec. Ktorý ich miluje, stará sa o nich a venuje sa im. Či dobre alebo zle, dostatočne alebo nie, to je znova vec názoru a ja by som si tiež veľakrát vedela veci predstaviť inak. Ako každý muž nachádza svoju realizáciu vo svojej práci a spoločenskom uznaní a má svoje záujmy a napriek tomu si vie zorganizovať svoj čas a život tak, že deti sú na prvom mieste, dovolím si povedať. Im je jedno že my dvaja sme sa rozviedli. A majú na nás oboch právo. A ani jeden z nás nemá právo im toto právo zobrať.
Dôvody rozvodu a to ako to zvládame my dvaja sú pre túto tému irelevantné. To by si mal každý uvedomiť. Po dva a pol roku, napriek ťažkému rozchodu a stále pretrvávajúcim negatívnym pocitom zo strany môjho bývalého manžela sa nám podarilo (bez zákona) sa dohodnúť na prakticky striedavej starostlivosti (podobnej dlhému a krátkemu týždňu) s tým, že o všetkých veciach týkajúcich sa detí komunikujeme a riešime ich dohodou. Voči deťom vystupujeme naďalej spolu, pomerne jednotne aj keď rozdielom vo výchove sa proste vyhnúť nedá. Deti vedia a uvedomujú si že spolu nežijeme. Ale vnímajú že nie sme v konflikte. Vnímajú našu lásku.
Bývame v tesnej blízkosti, každý vo svojej domácnosti a oddelene. Vôbec nič nezdieľame. Len deti. Ľúbime ich obaja a na tom staviame prekonávanie problémov.
Možno zniem teoreticky, ale verte mi dopracovala som sa k tomuto postoju cez milión praktických a veľmi vecných rozhodnutí.
Poznám zopár takých ďalších párov, kde to funguje. Je to o vyspelosti rodičov. Nie je to ľahké a veľakrát ma (a určite aj jeho) to stojí veľa síl, sebazaprenia a kompromisov. Ale dá sa to.
Držím palce všetkým, ktorí potrebujú zákon na to, aby mohli byť so svojimi deťmi. Aby im to vyšlo!
A Vám prajem Vám vo Vašom snažení veľa úspechov