Bratislavská vysoká škola práva, Fakulta práva, Bratislava
Abstrakt
Príspevok je zameraný na nové prostriedky vymožiteľnosti práva na stretávanie s dieťaťom tak, ako ich pozná viacero medzinárodných prameňov práva, predovšetkým Dohovor o styku s dieťaťom z Vilnjusu, ku ktorému však do súčasnej doby Slovenská republika nepristúpila. V tomto znení príspevok poskytuje pohľad de lege ferenda, čo za súčasného právneho stavu môže napomôcť odbornej - právnej, ale i psychologickej diskusii.
Kľúčové slová: právo na stretávanie, styk s dieťaťom, vymožiteľnosť práva na stretávanie, ochrana práv rodiča, práva dieťaťa a ich ochrana
Právo na styk s dieťaťom je na medzinárodnej úrovni chápané širšie, než v slovenskom právnom poriadku. Stykom sa v zákone o rodine1 rozumie len stretávanie sa s dieťaťom, čo však nekorešponduje s medzinárodnými prameňmi. Napríklad Dohovor o styku s deťmi prijatý vo Vilnjuse dňa 3.5.2002 rozumie pod stykom nielen spoločný pobyt dieťaťa s osobou, s ktorou obvykle nežije (stretávanie), ale aj akúkoľvek formu komunikácie medzi dieťaťom a takouto osobou a poskytovanie informácií o dieťati takejto osobe alebo informácií o takejto osobe dieťaťu. Z týchto troch atribútov styku pozná slovenský právny poriadok len právo stretávania a do určitej miery aj právo rodiča na informácie o dieťati, ktoré mu je povinný poskytnúť druhý rodič v prípade, ak mu to súd uloží výrokom rozsudku. Vykonateľnosť súdnych rozhodnutí slovenských súdov o styku by teda mohla zahŕňať v súčasnosti dva spôsoby: personálnu exekúciu, vedenú súdmi na zabezpečenie práva stretávania2 a exekúciu, realizovanú exekútormi na plnenie povinnosti poskytnúť informácie druhému rodičovi a to uskutočnením prác a výkonov podľa ust. § 192 exekučného poriadku.3
V mojom príspevku sa chcem zamerať len na súbor právnych prostriedkov, ktoré môžu napomôcť oprávnenej osobe (zväčša rodičovi dieťaťa) domôcť sa práva stretávania s dieťaťom, ktoré je zverené do osobnej starostlivosti druhého rodiča, resp. tretej osoby (starý rodič, iná osoba, pestún a pod.). Vynechám teda vynucovanie povinnosti poskytovať informácie, ktoré by realizoval ukladaním pokút do úhrnnej výšky 3 310 EURO súdny exekútor a pokiaľ budem hovoriť o výkone rozhodnutia, budem tým mať na mysli len vynucovanie odovzdania dieťaťa oprávnenej osobe na čas stretávania, určený v súdnom rozhodnutí. Nechcem však zostať len v rovine mapovania možností oprávneného rodiča, dokonca ani v rovine konštatovania pozitív, resp. negatív súčasného stavu, preto v poslednej časti príspevku chcem upozorniť na niektoré právne prostriedky, ktoré sú slovenskému právnemu poriadku neznáme, avšak môžu ponúknuť riešenia de lege ferenda, pokiaľ má náš právny poriadok skutočnú ambíciu naplniť práva dieťaťa poznať svoj pôvod a práva na zachovanie jeho rodinných zväzkov, vrátane práva na pravidelné osobné kontakty s oboma rodičmi.4
Slovenský právny poriadok poskytuje v súčasnosti určitý systém právnych prostriedkov, ktoré môže oprávnený rodič použiť na ochranu svojho práva na stretávanie s dieťaťom. Záruky riadnej realizácie úpravy stretávania tak poskytuje jednak zákon o rodine ustanovením § 24 ods. 45, jednak o.s.p. v ustanoveniach o výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí (§ 272 - 273c) a jednak Trestný zákon6 v ust. § 349 pod rubrikou "Marenie výkonu úradného rozhodnutia".7 Určitú preventívnu funkciu plní aj eventualita vzniku povinnosti nahradiť škodu, ktorá oprávnenej osobe zmarením styku s dieťaťom vznikla.8
Podľa ustanovení o.s.p. sa súd v prvom rade pokúsi viesť povinného rodiča k dobrovoľnému podrobeniu sa súdnemu rozhodnutiu, resp. plneniu dohody. Ak táto činnosť súdu neviedla k náprave, ukladá súd povinnému opakovane pokuty, ktoré nesmú za jedno porušenie povinnosti prevýšiť 60 EURO a ktoré pripadajú štátu. Ich celkový počet ani úhrnná výška nie je zákonom limitovaná a nedajú sa odpustiť. Inštrukcia Ministerstva spravodlivosti, zdravotníctva, vnútra, školstva a kultúry, ktorou sa upravuje postup pri výkone rozhodnutia o výchove maloletých detí9 dáva možnosť predsedovi senátu pokuty neukladať, ak je z okolností prípadu zrejmé, že by ich uloženie bolo úplne bezúčelné. Sudca tiež môže nariadiť odňatie dieťaťa tomu, u koho podľa rozhodnutia alebo dohody nemá byť a jeho odovzdanie tomu, komu je podľa rozhodnutia alebo dohody zverené alebo komu dohoda alebo rozhodnutie priznávajú právo na styk s dieťaťom po obmedzený čas. Je na zvážení sudcu, ktorý z uvedených postupov uprednostní. V zmysle zákona nie je viazaný tým, aby najskôr ukladal pokuty a až keď bude toto opatrenie bezvýsledné, nariadil odňatie dieťaťa, hoci je tento postup v praxi zaužívaný.
Trestný zákon napomáha preventívnemu pôsobeniu na dobrovoľné plnenie rozhodnutí o styku tým, že v ustanovení § 349 zakotvuje trestnú zodpovednosť osoby, ktorá marí výkon súdneho rozhodnutia vo veciach starostlivosti o maloletých. Predpokladom naplnenia skutkovej podstaty je však predchádzajúce bezvýsledné použitie opatrení v občianskom súdnom konaní, smerujúcich k výkonu rozhodnutia. Pozitívom tohto ustanovenia je skutočnosť, že sa vzťahuje nielen na ochranu práv priznaných právoplatným rozhodnutím vo veci samej, ale aj predbežným opatrením, čo umožňuje rýchlejšiu a účinnejšiu ochranu celistvosti rodinných väzieb. Špecifikom týchto vzťahov je, že podliehajú zmenám, z ktorých mnohé môžu mať nenávratný charakter. Nesprávne výchovné pôsobenie manipulujúceho rodiča v trvaní pár mesiacov môže vyžadovať niekoľkoročnú nápravu vzťahov dieťaťa k druhému rodičovi. Preto by garancie štátu pri ochrane práva na stretávanie mali byť zvlášť rýchle a účinné.
Hmotnoprávnym prostriedkom ochrany práva na riadne stretávanie sa s dieťaťom je ustanovenie § 24 ods. 5 zákona o rodine, ktoré za splnenia presne určených kritérií (bezdôvodné a zámerné bránenie v stretávaní s dieťaťom) dáva súdu možnosť aj bez návrhu rozhodnúť o zmene zverenia dieťaťa do osobnej starostlivosti. Zákon v takomto prípade prezumuje zmenu pomerov, podľa ktorých rozhodoval o zverení v minulosti a rozhoduje na základe nových skutočností, vyplývajúcich z osobnostných profilov rodičov. Použitie tohto ustanovenia je v praxi výnimočné, pritom však niet dôvodu váhať s jeho použitím v prípade, ak sa preukáže, že rodič skutočne nie je schopný rešpektovať práva druhého rodiča na stretávanie sa s dieťaťom v zákonnom rozsahu. Jedným z najdôležitejších osobnostných kritérií pri rozhodovaní o otázke zverenia je charakter, morálka, štruktúra mravných noriem každého z rodičov (pre formovanie vlastného charakteru má mať dieťa dobrý vzor) a tiež rešpekt k právu dieťaťa stýkať sa s druhým rodičom (pretrhnutie citového puta dieťaťa k niektorému rodičovi vedie k narušeniu základnej životnej istoty dieťaťa, popudzovanie neskôr k celému spektru porúch a vypestovaný syndróm zavrhnutého rodiča k poškodeniu psychického vývoja dieťaťa). Preto by súd nemal v takomto prípade váhať so zmenou zverenia, pokiaľ má o ňu druhý rodič záujem a preukáže sa, že on je zárukou rešpektovania práva stretávania s druhým rodičom.
Pružnejšiemu procesu vymožiteľnosti súdnych rozhodnutí o stretávaní sa s maloletým dieťaťom by v praxi napomohlo, ak by sa personálna exekúcia jednoznačne chápala ako jeden z druhov konania vo veciach starostlivosti o maloletých10 a nie len striktne ako výkon rozhodnutia. V právnej teórii sa totiž už vyskytli názory, že nejde o typické exekučné konanie, hoci je zaradené systematicky do 6. Časti Občianskeho súdneho poriadku.11 Konanie starostlivosti o maloletých je osobitným druhom nesporového konania, ovládaným mnohými špecifikami, smerujúcimi k ochrane práv maloletého účastníka. Dohľad a možné zásahy súdu do výkonu týchto práv bezprostredne súvisia s ochranou záujmov maloletých v snahe zabezpečiť im trvalú, dôslednú a kvalifikovanú starostlivosť, zameranú na všestranný rozvoj osobnosti dieťaťa.12
Takto by súd v prípade podania návrhu na výkon rozhodnutia disponoval omnoho širšími procesnými prostriedkami než v súčasnosti, keď postupuje výlučne v zmysle ustanovení o výkone rozhodnutia vo veciach výchovy maloletého dieťaťa. Rozdiel pre súd vyplýva napríklad v možnosti rozhodnúť o zmene zverenia aj bez návrhu, ak by mal za preukázaný záujem oprávneného rodiča alebo rozhodnúť o uložení výchovného opatrenia podľa ust. § 37 zákona o rodine, ktorým by napríklad mohol uložiť povinnému rodičovi, resp. dieťaťu povinnosť podrobiť sa psychologickému poradenstvu v špecializovanom zariadení.
Cieľom takéhoto výchovného opatrenia by mohlo byť jednak zistenie skutočného názoru dieťaťa na stretávanie s druhým rodičom, resp. sprostredkovanie informácii o druhom rodičovi dieťaťu a napokon tiež riadené vytváranie väzieb medzi dieťaťom a oprávneným rodičom v nezávislom profesionálnom prostredí. Podobne by súd v takomto prípade mohol v rámci výkonu rozhodnutia rozhodnúť o odňatí dieťaťa z prostredia, do ktorého bolo rozhodnutím súdu zverené a o jeho zverení do starostlivosti špecializovaného ústavného zariadenia.13 Podobný postup bol už opakovane využitý v susednej Českej republike, napríklad v prípade 10 ročnej Terezky, ktorá bola na základe rozhodnutia súdu odňatá zo starostlivosti matky a umiestnená do liečebne Olivovy nadace v Říčanech pri Prahe. Cieľom tohto, na prvý pohľad drastického kroku, bolo umiestniť dieťa do neutrálneho, priateľského prostredia, kde sa mohlo upokojiť, kde malo zabezpečenú stálu odbornú starostlivosť a kde si mohlo slobodne vydýchnuť. Popri školskej výučbe mala Terezka možnosť zúčastniť sa inštruktívnych rozhovorov so školeným personálom pod dohľadom detských lekárov a psychológov. Popritom sa dieťa podrobovalo znaleckému skúmaniu a to jednak samotné a jednak v styku s každým z rodičov. Po mesiaci "nedobrovoľnej" Terezkinej hospitalizácie sa už dokázala bez plaču stretávať nielen s matkou, ale aj s otcom. Podobný prípad sme ešte v Slovenskej republike nezaregistrovali. Sama však poznám minimálne jeden prípad, keď považujem toto riešenie za veľmi progresívne. Súdu som jeho využitie navrhla, avšak zatiaľ bez odpovede.
Možno teda skonštatovať, že v slovenskom právnom poriadku existuje sieť opatrení, ktoré by mali zabezpečiť realizáciu práva rodiča na styk s dieťaťom. Avšak prax je pri ich využívaní nepružná, čo sa v konečnom dôsledku negatívne premieta do vzťahu dieťa a rodič, ktorý nemá možnosť sa s ním stýkať. Stretávame sa s problémom, ktorý už má svoje presné psychologické označenie - syndróm zavrhnutého rodiča.14
Jedným zo základných charakteristických znakov tohto syndrómu je, že deti postihnuté syndrómom zavrhnutého rodiča často uvádzajú, že nechuť stýkať sa s druhým rodičom je ich vlastná. Vsugerované nepravdy potom samostatne rozvíjajú. Programujúci rodič to rád zdôrazňuje pred tými, kto rozhodujú o styku s dieťaťom. Na druhej strane má aj dieťa právo na svoj názor, ktorý môže zahŕňať tiež nechuť stretávať sa s druhým rodičom z dôvodov, ktoré nespočívajú v osobe starajúceho sa rodiča, ale napríklad v osobe oprávneného rodiča. Preto je asi najťažšou a najdôležitejšou otázkou hľadanie dôvodu, prečo dieťa odmieta styk s jedným z rodičov. Ak ide totiž o oprávnené odmietanie, je pochybné, či možno dieťa nútiť k stretávaniu. V zmysle Ústavy sú všetci ľudia slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.15 Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.16 Zákon dieťaťu explicitne neukladá povinnosť stýkať sa s rodičom. Ak nemožno k styku s dieťaťom nútiť rodiča, ktorý sa stretávať nechce, potom je (z titulu veku alebo postavenia v rodinnoprávnom vzťahu) diskriminujúce, ak štát donucovacou mocou zasahuje do práv dieťaťa, ktoré má svoj vlastný odôvodnený názor, na základe ktorého odmieta stretávanie. Samozrejme za predpokladu, že sú splnené podmienky pre záver, že ide skutočne o vlastný názor dieťaťa, ktorý si vytvorilo samo na základe všetkých relevantných informácií, ktoré mu boli nezávisle sprostredkované. V prípade takéhoto stretu rodičovských práv a práv dieťaťa ponúka Ústavný súd nasledovný výklad: "Kým v čl. 41 ods. 4 Ústavy sú rodičovské práva a práva detí upravené paralelne, v čl. 41 ods. 1 Ústavy je rodičovstvu poskytnutá zákonná ochrana pri súčasne garantovanej osobitnej (zrejme intenzívnejšej) ochrane detí a mladistvých. Pritom Ústava v čl. 41 ods. 6 "splnomocňuje" zákon na úpravu podrobností o právach obsiahnutých v čl. 41 ods. 1 až 5 Ústavy. Zákon o rodine však už jednoznačne "preferuje" pri výkone rodičovských práv a povinností záujem maloletého dieťaťa (napr. čl. I § 24 ods. 3, § 38 ods. 2, § 44 ods. 2)."17 V zmysle tohto výkladu je potrebné rešpektovať názor dieťaťa v prípade, ak je adekvátny jeho rozumovej a vôľovej vyspelosti, zodpovedajúcej jeho veku. Podľa rovnakých kritérií sa totiž posudzuje aj spôsobilosť maloletého na právne úkony.
Na základe uvedeného možno zhrnúť, že súd je povinný rešpektovať názor maloletého dieťaťa, ak: dieťaťu boli poskytnuté všetky súvisiace informácie v súlade s jeho právom byť informované, dieťa má dostatočný vek a jemu zodpovedajúcu vôľovú a rozumovú vyspelosť, aby si na základe prijatých informácií dokázalo vytvoriť samostatne svoj názor, dieťa svoj názor dokáže slobodne a samostatne prejaviť a odôvodniť.
Zistiť skutočný názor dieťaťa a jeho dôvody súd najčastejšie zveruje práve znalcom z odboru detskej psychológie alebo psychiatrie. Znalec ani súd nesmie pri rozhodovaní o názore dieťaťa zabudnúť zohľadniť aj okolnosti konkrétneho prípadu. Pokiaľ napríklad rodič bezdôvodne zanedbal v priebehu dlhšieho obdobia svoj vzťah k dieťaťu, nestretával sa s ním, neprejavoval o neho záujem, nekontaktoval ho, svoje rodičovské práva nevykonával, ani inak nezabezpečoval výchovu dieťaťa, hoci mu v tom nebránila závažná prekážka, potom nemožno následne dieťaťu vyčítať jeho snahu eliminovať zo svojho života ďalšie frustrácie, spôsobované takýmto rodičom. Najmä v útlom veku je aj lehota niekoľkých mesiacov18 dostatočne dlhá na to, aby bol rodič pre dieťa osobou absolútne neznámou. Len biologický pôvod by sám osebe nemal zhojiť chybné správanie rodiča, ktorý výkon svojich práv zanedbával tak, že súd mohol rozhodnúť aj o jeho obmedzení alebo až pozbavení. Navyše, keď v zmysle ustanovenia § 102 ods. 1 písm. a) zákona o rodine stačí kvalifikovaný nezáujem rodiča o dieťa v trvaní 6 mesiacov na to, aby súd na osvojenie nepotreboval súhlas rodiča dieťaťa, hoci je jeho zákonným zástupcom. Je vhodné zvážiť, či by určité časové obmedzenia nebolo potrebné ustanoviť aj pre prípad, že rodič svojim zavineným správaním naruší dôveru medzi ním a dieťaťom. Riešenie, ktoré uplatňuje súčasná prax - keď núti dieťa k styku s týmto rodičom bez ohľadu na odôvodnenosť jeho odporu - nie je v súlade s ochranou práv, ktoré mu zaručuje Ústava a medzinárodné dohovory.
Medzi ďalšie potencionálne záruky riadneho výkonu práva styku možno zahrnúť dohľad nad stykom alebo zloženie kaucie osobou, ktorá sa o dieťa osobne stará na zabezpečenie toho, aby sa oprávnenej osobe v styku nebránilo.
Dohľad nad stykom možno zaradiť do kompetencie orgánov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately,19 ktoré sú okrem iných kompetencií oprávnené najmä na: ponúknutie pomoci dieťaťu, rodičom alebo inej plnoletej fyzickej osobe alebo ponúknutie sprostredkovania pomoci pri riešení výchovných problémov alebo rodinných problémov, sledovanie negatívnych vplyvov pôsobiacich na dieťa a rodinu, zisťovanie príčin ich vzniku a vykonávanie opatrenia na obmedzenie pôsobenia nepriaznivých vplyvov, organizovanie alebo sprostredkovanie účasti na programoch zameraných na pomoc pri riešení problémov detí v rodine, v škole a na pomoc rodinám pri riešení výchovných problémov, sociálnych problémov a iných problémov v rodine a v medziľudských vzťahoch.20
Avšak zákon priamo nerieši, akým spôsobom a v akých intenciách má orgán sociálnoprávnej ochrany detí pri styku rodiča s dieťaťom asistovať, i napriek tomu, že v celom rade prípadov je ich účasť na styku vhodná a účelná a preto sa používa ako jedna z metód sociálnej práce s rodinou. Treba však spravodlivo uviesť, že možnosti pracovníkov Úradov práce, sociálnych vecí a rodiny sú obmedzené ich pracovnou dobou, množstvom pridelenej agendy, účasťou na súdnych pojednávaniach a plnením ďalších úloh, vyplývajúcich z ich pracovného zaradenia. Navyše zamestnanci tejto špecializovanej štátnej správy nemajú predpísané osobitné kvalifikačné predpoklady pre výkon tejto práce, preto aj súdy uprednostňujú pri aplikácii pomoci a poradenstva rodinám skôr odborné zariadenia - centrá psychologicko-právnych služieb, psychologické poradne, resp. iné akreditované pracoviská.
Jedným z výhodných nástrojov eliminácie marenia styku s dieťaťom rodičom, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti, sa javí zloženie "kaucie" ako peňažnej záruky. Túto by bol povinný zložiť na účet súdu rodič, ktorému v konaní o zverenie do osobnej starostlivosti súd určil deti. Povinnosť zložiť kauciu by súd určoval rodičovi, u ktorého už počas konania vznikla odôvodnená obava, že bude zasahovať do práv dieťaťa a do práv druhého rodiča tým, že bude mariť stretávanie alebo styk, určený súdnym rozhodnutím. V prípade, ak by boli splnené podmienky pre nariadenie výkonu rozhodnutia o styku a tento by bol súdom nariadený, kaucia by prepadla v prospech štátu. Dostatočná výška kaucie by mohla na brániaceho, programujúceho rodiča vplývať výchovne ako prevencia eliminácie celého spektra jeho vlastných možných motívov takéhoto nesprávneho správania.
Na druhej strane by zákon nemal povinnosť zložiť kauciu obmedzovať len na rodiča, ktorému je dieťa zverené do osobnej starostlivosti, ale mal by súdu poskytnúť možnosť uložiť povinnosť jej zloženia aj rodičovi, ktorý je oprávnený sa s dieťaťom stýkať, avšak súdom určené pravidlá styku nedodržuje, dieťa odmieta riadne odovzdať, predlžuje stretávanie, zneužíva dieťa na manipulovanie s druhým rodičom (ešte chcem zostať, prídem ráno a pod.). Pokiaľ by došlo k takémuto opakovanému porušeniu povinností, kaucia by prepadla a stretávanie s maloletým by bolo možné realizovať opätovne len po zložení novej sumy.
Niektoré z navrhovaných legislatívnych riešení vyznievajú s ohľadom na súčasné znenie nášho právneho poriadku príliš radikálne. Súčasná situácia pri vykonateľnosti rozhodnutí o styku s deťmi je však katastrofálna, prieťahy v samotnom konaní a prieťahy pri výkone rozhodnutia spôsobujú, že vzťah medzi rodičom, ktorý má záujem sa so svojím dieťaťom stretávať a týmto dieťaťom úplne zanikne, resp. oslabí sa tak, že obaja stratia záujem tento vzťah vôbec ešte riešiť. Zároveň však stratia ďalšiu dôležitú vec - presvedčenie, že štát, ktorého sú občanmi, je pripravený a schopný poskytnúť akúkoľvek ochranu ich zákonným právam. Ich zatrpknutosť a nedôvera k ľuďom a inštitúciám priamo vplýva na zhoršenie úrovne medziľudských vzťahov, produktivity práce, niekedy aj spoločenského postavenia a zdravotného stavu. Títo ľudia ďalej pôsobia na ďalších ľudí, prípadne na deti a sprostredkovane na atmosféru spoločnosti.21 Nejde teda o problém jednej rodiny - je to problém spoločnosti ako takej.
1 Zákon č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
2 § 272 - 273c Občianskeho súdneho poriadku.
3 Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
4 Čl. 7, 8 a 9Dohovoru o právach dieťaťa č. 104/1991 Zb.
5 Ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom upravený podľa odseku 1 alebo 2, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti.
6 Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.
7 Kto po tom, čo sa proti nemu bezvýsledne použili opatrenia v občianskom súdnom konaní smerujúce k výkonu rozhodnutia súdu alebo súdom schválenej dohody o výchove maloletých detí, marí výkon takého rozhodnutia alebo dohody, alebo kto marí výkon predbežného opatrenia uloženého v občianskom súdnom konaní na ochranu osôb ohrozených násilím alebo vo veciach starostlivosti o maloletých, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov.
8 R 12/1990: Rodič, ktorému bolo maloleté dieťa zverené do výchovy, zodpovedá za škodu, ktorá vznikla druhému rodičovi v dôsledku zmarenia styku s dieťaťom i vtedy, keď tohto rodiča včas neinformoval o objektívnej prekážke (napr. o chorobe dieťaťa), brániacej uskutočneniu styku s maloletým dieťaťom v stanovenú dobu.
9 Č. j. 734-65-L-MS z 7. júla 1965, oddiel A bod 2-
10 § 176 Občianskeho súdneho poriadku.
11 MESÁROŠ, M.: Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí. Zborník z medzinárodnej konferencie konanej dňa 10.11.2004 v Bratislave – Práva dieťaťa a ich ochrana. Kancelária verejného ochrancu práv, s. 108.
12 FICOVÁ, S. a kol.: Ochrana práv maloletých v civilnom procese. EUROUNION, Bratislava, 2008, s. 146.
13 § 37 ods. 3 písm. b) zákona č. 36/2005 Z. z.
14 K tomu pozri bližšie napr. NOVÁK, T. - POKORNÁ, A.: Jak dalece lze vynutit přípravu dítěte ke styku s druhým rodičem. Právo a rodina, 2004, č. 5, s. 8.
15 Čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.
16 Čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.
17 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. PL. ÚS 26/05-37.
18 Podľa § 102 ods. 1 písm a) zákona č. 36/2005 Z. z. stačí na to, aby na osvojenie dieťaťa nebol potrebný súhlas jeho rodiča, hoci je zákonným zástupcom, ak rodič takto zanedbáva výkon svojich rodičovských práv a povinností po dobu 6 mesiacov.
19 Zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
20 § 11 ods. 1 zákona č. 305/2005 Z. z.
21 NOVÁK, T. - BAKALÁŘ, E.: Styk dítěte s druhým rodičem: nový pohled na starý problém (2. část). Právo a rodina, 2003, č. 12, s. 8.
Literatúra
FICOVÁ, S. a kol. (2008). Ochrana práv maloletých v civilnom procese. Bratislava : EUROUNION.
MESÁROŠ, M. (2004). Výkon rozhodnutia o výchove maloletých detí.
Zborník z medzinárodnej konferencie konanej dňa 10.11.2004 v Bratislave: Práva dieťaťa a ich ochrana. Bratislava : Kancelária verejného ochrancu práv.
NOVÁK, T. - BAKALÁŘ, E. (2003). Styk dítěte s druhým rodičem: nový pohled na starý problém (2. část). Právo a rodina, č. 12.
NOVÁK, T. - POKORNÁ, A. (2004). Jak dalece lze vynutit přípravu dítěte ke styku s druhým rodičem. Právo a rodina, č. 5.