Fabricius W V, Hall J: Young Adults' Perspectives On Divorce - Living Arrangements. Family And Conciliation Courts Review, Vol. 38 No. 4, October 2000 446-461. © 2000 Sage Publications, Inc.
http://www.striedavka.sk/01_custom_content/Vyskum_FabriciusHall2000US.pdf
Systematicky sme skúmali túto problematiku na veľkej vzorke mladých dospelých, ktorí spomínali, podobne ako respondenti Wallersteina a Lewisa, a hodnotili svoje skúsenosti z detstva v rozvedených rodinách.
Po prvé, skúmame ich správy o tom, v akom rodinnom usporiadaní žili po rozvode a ako sa usporiadanie menilo s plynutím času. Po druhé, skúmame, v akom rodinnom usporiadaní chceli žiť a aké usporiadanie si podľa nich želali matky a otcovia. Po tretie, podrobnejšie skúmame, aké rodinné usporiadanie považujú za najlepšie títo členovia budúcej generácie rodičov.
Účastníkmi výskumu boli študenti v úvodnom psychologickom kurze na veľkej juhozápadnej štátnej univerzite, ktorých účasť na výskume bola súčasťou zápočtu v priebehu semestrov na jeseň 1996, jeseň 1997, jar 1998, jeseň 1998 a jar 1999. Počas tohto obdobia 344 zúčastnených mužov a 485 zúčastnených žien uviedlo, že sú z rozvedených rodín. Títo účastníci tvorili vzorku pre túto štúdiu.
Počas všetkých piatich semestrov 30,7% študentov uviedlo, že ich rodičia boli rozvedení. To je porovnateľné s typickým odhadom, že jedna tretina rodičov detí je rozvedená (Bumpass & Sweet, 1989, Národné centrum zdravotnej štatistiky, 1990, tabuľka 1-31). U žien (31,3%) nebola významne väčšia pravdepodobnosť, že pochádzajú z rozvedených rodín ako u mužov (29,9%).
Na jar roku 1999 sme sa pýtali účastníkov (n = 321), kedy došlo k rozvodu rodičov. Účastníci dostali šesť možností odpovede (1979 alebo predtým, 1980-1983, 1984-1987, 1988-1991, 1992-1995, 1996 alebo neskôr). Výskyty pre tieto rozvodové intervaly boli 11%, 29%, 21%, 22%, 12% a 6%. Takže pre našu vzorku ako celok odhadované priemerné roky rozvodov boli od roku 1985 do roku 1987.
Účastníci dostali päť možností odpovedí, aby uviedli, v akom veku boli, keď sa ich rodičia rozviedli (0-5 rokov, 6-10, 11-15, 16-18, 19 alebo starší). Výskyty pre tieto vekové intervaly boli 38%, 28%, 20%, 10% a 4%. Odhadovaný vek našich účastníkov z týchto intervalov bol 8 rokov.
Študenti, ktorí boli prítomní v triede, dostali jeden zo štyroch náhodne rozdelených papierových dotazníkov pre vyplnenie perom počas vyučovania v každom semestri výskumu. Každý semester niektoré otázky výskumu alebo väčšina z nich bola zahrnutá do jedného alebo všetkých dotazníkov.
Súhrn a odporúčania
Nedávno boli predložené požiadavky (Wallerstein & Lewis, 1998, Mason, 1999), a zjavne ich súdy vnímajú (L'Heureux-Dube, 1998), s cieľom vyvinúť taký prístup, pri ktorom budú rozhodnutia o starostlivosti o deti a o styku s deťmi orientované na deti. Naše zistenia môžu využívať tí, ktorí tvoria politiky a tí, ktorí rozhodujú o jednotlivých prípadoch, aby pochopili typické pocity, ktoré majú deti ohľadne svojich životných podmienok, keď prechádzajú rozvodom svojich rodičov. Mladí dospelí, ktorí prežili rozvody svojich rodičov a ktorí nastúpili na vysokú školu, si nemyslia, že bývanie u oboch rodičov je nevyhnutne nefunkčné a v skutočnosti sa s pozoruhodným konsenzom domnievajú, že je to najlepšie riešenie pre deti. Uplatňovanie v jednotlivých prípadoch sa samozrejme musí zakladať na hodnotení jednotlivých detí a osobitných okolnostiach, ktoré môžu alebo nemusia byť prispôsobené rovnomernému životu s oboma rodičmi. Ale v konečnom dôsledku sú to rodičia, kto musí rozhodnúť, že takéto usporiadanie bude možné.
Snáď najlepšie budú môcť naše poznatky využiť odborníci na zdieľanie s rodičmi, aby si rodičia uvedomili, aké dlhodobé pocity majú deti, pokiaľ ide o rodinné usporiadanie, ktoré im poskytnú.
Ďalšie výskumy sú nutné, aby zistili, do akej miery tieto zistenia platia pre študentov, ktorí nechodia na vysokú školu. Preto je možné najkonzervatívnejším spôsobom aplikovať tieto poznatky na rodiny, ktoré pravdepodobne pošlú svoje deti na vysokú školu. Pozoruhodná zhoda, ktorú naši účastníci dosiahli, však naznačuje, že presvedčenie o tom, že rovnomerný čas s oboma rodičmi po rozvode je najlepším riešením, nájdeme v mnohých rôznych rodinných podmienkach a skúsenostiach z detstva. Zdá sa, že naši účastníci nereprezentovali rodiny, ktoré by verili v rodinné usporiadanie s rovnakým časom dieťaťa u oboch rodičov a vysvetľovali by deťom, že takéto usporiadanie je životaschopné a optimálne. Deti vo všeobecnosti trávili so svojimi otcami len málo času, matky mali tendenciu želať si takúto úroveň zapojenia otca a želania otcov sa pohybovali v rôznych hodnotách stupnice, pokiaľ ide o to, koľko času chcú byť s deťmi. Naše výsledky ukazujú, že minimálne pre veľkú časť obyvateľstva platí, že deti chcú s otcami viac času po rozvode a vnímajú, že aj ich otcovia chcú.
Pri zjednodušenom pohľade, rozdiel medzi úrovňou rodičovských práv a povinností, ktorú si želajú otcovia a tou, ktorá im je skutočne poskytnutá, predstavuje významný a nevyužitý zdroj v starostlivosti o dieťa. Pri hlbšom pohľade, pokiaľ ide o ľudské vzťahy, toto predstavuje stratu príležitosti na oboch stranách - otca aj dieťaťa a potenciálny zdroj ľútosti a odporu v pokračovaní vzťahu.