Ten smrad má na konte dosť, aby začal odznovu! A tá jeho fľandra má vlastný byt.
Odchodom odo mňa nestráca vôbec nič. Jediné, na čom mu záleží a čo mu môžem zobrať, sú jeho deti. Teda, odteraz zásadne MOJE deti!
Erik Bogdan (36) z Michaloviec píše denník zúfalého zapudeného ex. Rozchodom sa z full time ocina stal ocko občasník a stretnutia s dcérami zoštíhleli na pár hodín v parku. Od januára Sašku a Mišku nevidel vôbec. Ich mama sa s nimi presťahovala do zahraničia. „Hoci bývalá opustila mňa, pripúšťam, že na rozpad každého vzťahu treba dvoch. Ak som zlyhal ako partner, je mi to ľúto. Ale ako otec? Viem aj navariť, aj oprať, svojim dcéram som sa vždy venoval. Stojím o ne viac ako o čokoľvek na svete a veľmi mi chýbajú. Ale ony sa to nemajú ako dozvedieť!“ Rodinní terapeuti upozorňujú na syndróm zapudeného rodiča. Ide o umelo vyvolanú nenávisť dieťaťa voči jednému z rodičov nátlakom druhého, dominantného rodiča, v našich zemepisných šírkach najčastejšie mamičky. A nemusí ísť iba o ohováranie či „kydanie“. Stačí, ak mama šikovne zariadi, aby dieťa nemalo s otcom kontakt. Dojem, že tatko oň nestojí, je na svete. „Bojím sa, že najmä pre mladšiu trojročnú Mišku sa postupne stávam cudzím človekom,“ sťažuje sa Erik. „Len čo podala manželka žiadosť o rozvod, z našich detí sa okamžite stali iba jej deti. Pýtam sa, akým právom? Viem, že dcéry ľúbi, je obetavá, ale v jej láske musí byť niečo chybné, sebecké. Ako by inak mohla vyškrtnúť zo života svojich detí jednu z ich najbližších bytostí? Najhoršia je bezmocnosť. Keby zobrali deti žene, každá by bojovala ako levica. S tým rozdielom, že by za ňou stála armáda inštitúcií a úradov. Otcovia ich až tak veľmi nezaujímajú...“