"Zákaz styku otca s dieťaťom je taký zásah do práva na ochranu rodinného života, z ktorého vyplýva aj požiadavka pozitívneho záväzku SR vytvárať predpoklady pre to, aby prerušený kontakt otca s dieťaťom mohol byť perspektívne obnovený. Táto požiadavka je zosilnená aj povinnosťou súdu podľa §-u 178 O.s.p., ktorý mu tiež v odseku 1 ukladá, aby v konaní starostlivosti o maloletých viedol rodičov k riadnemu plneniu povinností, pri starostlivosti o maloleté dieťa. Odmietanie mal. W. a jej neodôvodnená nechuť stretávať sa s otcom tvrdená matkou, ale vyvrátená znaleckým dokazovaním, sama osebe nemôže byť dôvodom na zákaz styku. Práve naopak, širším záujmom maloletej, ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku, je naplnenie cieľov jej riadnej výchovy a konajúci súd úpravou styku splnil svoje zákonnú povinnosť urobiť všetko pre to, aby sa narušený vzťah medzi otcom a dieťaťom obnovil. Konajúci súd rozhodol v súlade s právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, o rovnocennom striedaní oboch rodičov na výchove a starostlivosti o maloleté deti v pomere 50/50 a odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na psychologické štúdie dokazujúce, že uprednostňovanie role matky pred rolou otca nie je v záujme detí, pretože tieto obidve role sú nezastupiteľné."
"Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že konflikty medzi rodičmi a obava toho, ktorému dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti zo styku maloletého dieťaťa s druhým rodičom, nemôže byť riešená formou zákazu styku druhého rodiča s dieťaťom (porovnaj uznesenie ÚS ČR z 21.6.2005 sp.zn . II.ÚS 251/05). Rovnako ani hostilné vzťahy medzi rodičmi samy osebe nie sú dôvodom na takýto závažný zásah do rodinného života."
Z odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Košiciach 8CoP/67/2013:
Odvolací súd k dôvodom napadnutého rozhodnutia v súlade s §-om 219 ods. 2 O.s.p. dodáva, že súd prvého stupňa zákonne rozhodol, ak návrhu matky na zákaz styku otca s maloletou nevyhovel, pretože jediným kritériom pre vyslovenie zákazu styku otca s mal. W. by mohla byť aktuálna nevyhnutnosť takéhoto rozhodnutia a jej záujem, ktorý z vykonaného dokazovania nevyplýva. Zákaz styku otca s dieťaťom je taký zásah do práva na ochranu rodinného života, z ktorého vyplýva aj požiadavka pozitívneho záväzku SR vytvárať predpoklady pre to, aby prerušený kontakt otca s dieťaťom mohol byť perspektívne obnovený. Táto požiadavka je zosilnená aj povinnosťou súdu podľa §-u 178 O.s.p., ktorý mu tiež v odseku 1 ukladá, aby v konaní starostlivosti o maloletých viedol rodičov k riadnemu plneniu povinností, pri starostlivosti o maloleté dieťa. Odmietanie mal. W. a jej neodôvodnená nechuť stretávať sa s otcom tvrdená matkou, ale vyvrátená znaleckým dokazovaním, sama osebe nemôže byť dôvodom na zákaz styku. Práve naopak, širším záujmom maloletej, ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku, je naplnenie cieľov jej riadnej výchovy a konajúci súd úpravou styku splnil svoje zákonnú povinnosť urobiť všetko pre to, aby sa narušený vzťah medzi otcom a dieťaťom obnovil. Konajúci súd rozhodol v súlade s právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, o rovnocennom striedaní oboch rodičov na výchove a starostlivosti o maloleté deti v pomere 50/50 a odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na psychologické štúdie dokazujúce, že uprednostňovanie role matky pred rolou otca nie je v záujme detí, pretože tieto obidve role sú nezastupiteľné. Odvolací súd konštatuje, že v priebehu konania neboli produkované také dôkazy, ktoré by opodstatňovali tak závažný zásah do výkonu rodičovských práv otca, akým je nepochybne zákaz jeho styku s maloletou. Neboli preukázané tvrdenia matky, že by otec demonštroval voči maloletej svoje negatívne vlastnosti, v dôsledku ktorých by sa ho maloletá bála, že by na ňu zle vplývali, alebo boli negatívnym vzorom pre jej správanie. Práve naopak, pri stretnutí otca s maloletou u znalca maloletá bezproblémovo nadviazala kontakt s jeho asistentkou, výzvu ktorej, aby ostala sama s otcom bez prítomnosti matky najprv odmietla, po krátkej chvíli, kedy ju otec nenútil k spoločnej hre, sama ho vtiahla do svojej hry, reagovala na neho pozitívne a bezprostredne. Pozornosti odvolaciemu súdu neušlo tvrdenie matky v konaní, že maloletá mala strach, že ju otec neprinesie domov, keď ju mal u seba, prípadne, že po návrate od neho zvracala a v noci sa budila a prežívala stavy úzkosti a z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa dospel k presvedčeniu, že prípadné takéto správanie maloletej, nie je dôsledkom negatívneho vplyvu otca, ale je odrazom neschopnosti matky uznať rolu a dôležitosť druhého rodiča v živote maloletej. Táto neschopnosť matky podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z jej negatívnych zážitkov s otcom. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že konflikty medzi rodičmi a obava toho, ktorému dieťa nebolo zverené do osobnej starostlivosti zo styku maloletého dieťaťa s druhým rodičom, nemôže byť riešená formou zákazu styku druhého rodiča s dieťaťom (porovnaj uznesenie ÚS ČR z 21.6.2005 sp.zn . II.ÚS 251/05). Rovnako ani hostilné vzťahy medzi rodičmi samy osebe nie sú dôvodom na takýto závažný zásah do rodinného života. Odvolací sú nezistil, rovnako ako súd prvého stupňa, potrebu ďalšieho dokazovania znalcom z odboru psychológie, pretože znalecký posudok znalca X. celkom jasne diagnostikuje vzájomné vzťahy rodičov a dieťaťa, na čo sú bez ďalšieho potrebné odborné vedomosti. Tento znalecký posudok dáva dostatok podkladov pre zákonné rozhodnutie v merite veci a z odbornej diagnostiky vzájomných vzťahov nepochybne vyplýva, že zákaz styku otca s maloletou nie je v jej záujme, ale naopak v jej záujme je úprava styku s otcom za účelom obnovenia ich vzájomného vzťahu po dlhšej dobe odlúčenosti. Relevantné skutočnosti zistené vyššie menovaným znalcom dovoľujú záver, že na nevôli maloletej stretávať sa s otcom participuje matka maloletej, pretože otec nevykazuje znaky, pre ktoré by bolo nutné jeho styk čo i len obmedziť, a nie to ešte zakázať. Právo otca participovať na osobnej starostlivosti dieťaťa a jeho výchove je obmedzené už samotnou skutočnosťou, že dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti matky. Z uvedených dôvodov a na základe uvedených úvah odvolací súd dospel k presvedčeniu, že upravený styk otca s maloletou rozhodne nemôže ohroziť, pri správnej výchove matky a tiež správnej príprave maloletej jej duševný vývoj. K odvolacej námietke matky, že súd nevykonal ňou navrhnuté všetky dôkazy, konkrétne nenariadil ďalšie znalecké dokazovanie, odvolací súd dodáva, že v súlade s §-om 120 O.s.p. je síce súd povinný vykonať aj ďalšie dôkazy, ale iba v tom prípade, ak je to nevyhnutné na zistenie skutkového stavu, hoci ich účastníci nenavrhli. Zásadne súd určuje rozsah a mieru, v ktorej sa dokazovanie vykoná. Len on má právo rozhodnúť o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. Z obsahu základného práva podľa článku 48 ods. 2 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecný súd ústavná povinnosť vykonať dôkazy, ktoré označil účastník konania (uznesenie Ústavného súdu SR I.ÚS 75/96). K ďalšej odvolacej námietke matky, že napriek právu dieťaťa vyjadriť slobodne svoj názor konajúci súd mal. W. nevypočul, odvolací súd dodáva, že je síce pravdou, že s realizáciou procesných práv a povinností konania pred súdom bezprostredne súvisí aj právo dieťaťa vyjadriť svoj názor na otázky, ktoré sa ho týkajú, ale z ust. §-u 178 ods. 2 druhej vety O.s.p., ktoré ráta s možnosťou výsluchu maloletého dieťaťa vyplýva, že súd tak urobí, ak je to vhodné. Zo slovného spojenia „ak je to vhodné“ vyplýva, že je úlohou súdov, aby v každom jednotlivom prípade starostlivo skúmali, či okolnosti prípadu vyžadujú vypočutie maloletého dieťaťa. Odvolací súd sa v plnom rozsahu v tejto otázke stotožňuje s názorom súdu prvého stupňa, že v tejto právnej veci nebolo vhodné so zreteľom na útly vek maloletej a výsledky dokazovania ju vypočúvať pred súdom, pretože vykonané dokazovanie dáva dostatočný základ pre rozhodnutie o návrhu matky, nota bene zákon umožňuje zistenie názoru dieťaťa aj inými prostriedkami, napríklad výsluchom znalca alebo prostredníctvom kolízneho opatrovníka. V tomto prípade bol názor dieťaťa na styk s otcom nepochybne zistený znaleckým dokazovaním, preto výsluch 8-ročného dieťaťa nepochybne zaťažujúci jeho psychiku, nebol vhodný. Vo vzťahu k odvolacím námietkam matky týkajúcim sa rozsahu upraveného styku otca s maloletou odvolací súd zdôrazňuje, že právo styku otcovi zaručuje tráviť s dieťaťom polovicu voľného času, čo zahrňuje právo dieťa vidieť, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času, právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť a tiež právo na náhradu za čas trávenia, ktorý sa nerealizoval z objektívnych dôvodov, preto sú výhrady matky súvisiace s nevyhnutnosťou prípravy maloletej do školy a na spánok, so zreteľom na túto úvahu, irelevantné. Konajúci súd zákonne rozhodol, ak autoritatívnym rozhodnutím upravil styk otca s maloletou, pretože súčasné vzťahy medzi rodičmi maloletej akúkoľvek dohodu vylučujú a participácia otca na starostlivosti o maloletú je nepochybne v jej záujme. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil podľa §-u 219 ods. 1 O.s.p. a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ho doplnil o vyššie uvedené dôvody podľa §-u 219 ods. 2 O.s.p.