1. Čo rozumieme pod pojmom striedavá osobná starostlivosť?
Pojem "striedavá osobná starostlivosť" je v Zákone o rodine od 1.7.2010 v paragrafe 24 odsek 2. a opisuje situáciu, keď sa o maloleté dieťa starajú obaja rodičia, hoci nežijú spolu v jednej domácnosti. Najčastejšie ide o rozvedených rodičov (rozvod) alebo o rodičov, ktorí síce neboli zosobášení, ale majú spoločné dieťa a rozišli sa (rozchod). Rodičia sa starajú o dieťa striedavo, raz jeden rodič, potom druhý, znovu prvý, atď., preto názov striedavá starostlivosť. Vo výnimočných prípadoch sa rodičia starajú o dieťa spolu, napr. ak sú rozvedení, ale ešte žijú v jednej domácnosti. Slovenská legislatíva pozná spoločnú starostlivosť po rozvode alebo rozchode rodičov od 1.1.2023 a rodičia môžu požiadať aj o zverenie dieťaťa do spoločnej osobnej starostlivosti.
2. Musí byť dieťa rovnaký čas u otca aj u matky? Po koľkých dňoch dieťa odchádza k druhému rodičovi?
Zákon nedefinuje, ako dlho musí byť dieťa u rodiča, aby išlo o striedavú starostlivosť. Pomer starostlivosti oboch rodičov by sa mal blížiť k 50:50, avšak môže byť aj iný (60:40, 65:35, 70:30 a pod.). Zákon nedefinuje ani intervaly striedania. V praxi sa používajú rôzne intervaly - od jednodňových, cez dvojdňové, trojdňové, týždenné, dvojtýždenné, mesačné, až po ročné. Kratšie intervaly sú vhodnejšie pre mladšie deti, dlhšie intervaly pre staršie deti. Najdlhšie intervaly využívajú deti, ktorých rodičia bývajú ďaleko od seba. Dieťa chodí rok do školy u jedného rodiča, počas roka navštevuje druhého rodiča a ďalší rok naopak.
3. Ako je to s výživným pri striedavej starostlivosti?
Na rozdiel od starostlivosti jedného rodiča, pri striedavej starostlivosti nemusí byť vždy medzi rodičmi dohodnuté alebo súdom nariadené platenie výživného. Výživné môže byť, ale nemusí byť. Nevyužíva sa hlavne vtedy, ak je dieťa u oboch rodičov rovnakú dobu.
4. Kto rozhoduje o tom, či bude dieťa v striedavej osobnej starostlivosti alebo len u jedného rodiča?
Najlepšie je, ak sa rodičia spolu dohodnú, ako sa budú po rozchode starať o deti. Pri rozvode sa dieťa bez svojej viny ocitá v situácii, v ktorej nechcelo byť. Môžu za to rodičia a preto majú morálnu povinnosť dohodnúť najlepšie možné riešenie pre svoje spoločné dieťa. Môžu sa spoločne dohodnúť na tom, že sa budú o dieťa starať obaja, čiže dieťa bude v striedavej starostlivosti. V takom prípade je potrebné dohodnúť presne obdobie, v ktorom bude dieťa u každého rodiča. Rodičia sa môžu dohodnúť aj tak, že sa o dieťa bude starať len jeden z rodičov, potom bude mať druhý rodič upravený styk s dieťaťom a platiť výživné.
Pokiaľ sa rodičia nedokážu dohodnúť, je vhodné poprosiť o pomoc blízkych, priateľov, kolegov. Ak to nie je možné, rodičia by mali požiadať o pomoc rodinného mediátora, ktorý ich dokáže viesť ku konečnej dohode.
V prípade dosiahnutia spoločnej rodičovskej dohody, či už s pomocou mediátora alebo bez jeho pomoci, je potrebné požiadať súd o schválenie dohody. Súd nie je povinný dohodu schváliť, avšak mal by to urobiť, pretože rodičovská dohoda je v najlepšom záujme dieťaťa.
Ak rodičom nepomôže ani mediátor, rozhodne o osude dieťaťa (a rodičov) súd. Málokedy sú rodičia spokojní s rozhodnutím súdu, súdny spor je krajným riešením. Súd upraví práva a povinnosti rodičov po rozvode, teda zverí dieťa do striedavej starostlivosti alebo do starostlivosti jedného rodiča, pričom druhému upraví styk s dieťaťom a určí vyživovaciu povinnosť.
5. Je nutný súhlas oboch rodičov so striedavou starostlivosťou?
Súd môže zveriť dieťa do striedavej starostlivosti aj napriek nesúhlasu jedného z rodičov, ak druhý rodič o striedavku požiada.
6. Nebolo potrebné striedavú starostlivosť najskôr experimentálne overiť?
Striedavá starostlivosť je už v zahraničí overená desiatky rokov. Napr. v Českej republike je využívaná od roku 1998 a v USA a vo Švédsku od roku 1973. Vo všetkých krajinách počet detí v striedavej starostlivosti narastá, pretože boli vykonané stovky výskumov, ktoré overili, že striedavá starostlivosť je vhodné riešenie pre deti a môžeme ju smelo uplatňovať v praxi.
7. Nie je problém, ak dieťa nebude mať jeden domov? Neprihliada sa viac na rodičov ako na deti?
Jedným z možných riešení je aj také, pri ktorom dieťa býva stále na jednom mieste a striedajú (sťahujú) sa rodičia - raz býva s dieťaťom jeden, potom druhý rodič. Z pohľadu dieťaťa ide o najlepšie riešenie, je však málo využívané.
Dieťa má mať pocit istoty a bezpečia a ten môže mať aj v dvoch domácnostiach, ak je s najbližšou osobou - rodičom. Akokoľvek sa to môže zdať dospelým nelogické, deti majú len výnimočne problém s tým, že majú dva domovy. Sú oveľa lepšie prispôsobivé ako dospelí. Pre deti je vzťah s rodičmi dôležitejší ako jeden byt alebo dom. Rodičia sú pre dieťa "bohovia", ktorí všetkému rozumejú, všetko dokážu, všetko urobia, vždy pomôžu, ochránia, zachránia, pohladia, pochvália...
Striedavá starostlivosť je dobré riešenie pre rodičov, no najmä pre deti, čo potvrdili mnohé výskumy. Deti v striedavej starostlivosti majú menej stresu, majú menej psychických problémov, menej psychosomatických problémov, ich duševné zdravie je lepšie a lepšie prosperujú aj v iných oblastiach.
Veľmi dôležité je, že mladí ľudia, ktorých zasiahol v detstve rozvod rodičov, si najčastejšie želali vyrastať v striedavej starostlivosti, považujú ju za najlepšie riešenie.
8. Každý z rodičov má však iné výchovné metódy...
Rovnako, ako v nerozvedených rodinách, aj po rozvode je vhodné, ak sa rodičia rodičia dokážu dohodnúť ohľadne spôsobu výchovy. Avšak rovnako, ako v nerozvedených rodinách, ani po rozvode nie sú obaja rodičia úplne rovnakí a teda majú rozdielne prístupy k deťom. Dieťa je väčšinou na to zvyknuté už z obdobia pred rozvodom. Rozdielni rodičia zároveň dieťa obohacujú. Ak jeden rodič hrá na hudobný nástroj, druhý je zručný v remeslách, obaja dávajú dieťaťu rozmanitosť, ktorú potrebuje.
9. V ktorých prípadoch nie je vhodná striedavá starostlivosť?
Striedavá starostlivosť nie je vhodná, ak sa aspoň jeden rodič nechce starať o dieťa, prípadne sa nedokáže starať o dieťa alebo na to nemá vytvorené podmienky. Nie je vhodná ani v prípade preukázaného násilného správania k dieťaťu zo strany aspoň jedného rodiča.