Striedavá starostlivosť je vraj riešenie pre dospelých. Lenže aj rozvod je väčšinou riešenie pre dospelých, deti by si priali byť s oboma rodičmi. To isté však platí o zverení dieťaťa do starostlivosti jednému z rodičov. Koniec koncov aj dochádzka do školy je riešenie pre dospelých.
Striedavá starostlivosť sa odkladá – tak možno jednoducho zhrnúť fakt, že Senát (ČR – pozn. prekl.) neschválil novelu zákona o rodine, podľa ktorej má prísť k posilneniu významu striedavej starostlivosti po rozvode rodičov. Pred niekoľkými dňami sa rovnako zamietavo vyjadril vládny výbor pre práva dieťaťa (ČR).
Diskusia v oboch komorách bola bohatá a je zaujímavé, že stanoviská mužov a žien pre a proti zhruba kopírujú pomer, s ktorým sa stretávam pri poradenskej klientele. Obracajú sa na mňa prevažne muži, ktorí sa usilujú o väčšie naplnenie rodičovskej úlohy a striedavú starostlivosť pokladajú za dosiahnuteľné maximum, a ženy, ktoré sa striedavej starostlivosti bránia a hľadajú pre tento svoj postoj oporu v psychologickom náleze.
Novela „nič proti ničomu“
Keď sa rodičia rozídu, ide takmer vždy o nepriaznivý zásah do života dieťaťa. Nikto sa ho nepýta ani neberie ohľad na jeho priania, ktoré obvykle sú, aby s ním boli otec s mamou spolu. Potom na nich často dopadajú ťahanice rodičov, nezhody ohľadne majetku a peňazí, ohovárania, výčitky, vyhrážky, neplatenie výživného, neochota umožniť kontakty s druhým rodičom, nezáujem alebo úplná absencia jedného rodiča... Pod zorným uhlom takýchto zásadných a roky neriešených problémov vyzerá zmena jednej vety v zákone ako maličkosť.
Navrhovaná novela v § 26 zmieneného zákona znie: „Ak sú obaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o výchovu záujem, súd zverí dieťa do striedavej výchovy oboch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa.“
Stačí si túto vetu prečítať a vidíme, že neobsahuje žiadne dramatické zmeny, že sa absolútne nedotýka práv dieťaťa, neobmedzuje súdy v nezávislom rozhodovaní – všetky ostatné paragrafy, ktoré by sa týchto skutočností mohli dotknúť zostávajú nezmenené. Takže pokiaľ súdy berú do úvahy názor dieťaťa dnes, budú ho brať aj naďalej. Ak súd príde k záveru, že striedavá starostlivosť nie je v najlepšom záujme dieťaťa, tak rozhodne o inej forme.
Málokto si trúfne zamietnuť striedavú starostlivosť úplne (veď je od roku 1998 v zákone a žiadnu katastrofu nespôsobila), tak sa hľadajú akékoľvek podporné argumenty, ktoré by nás mali presvedčiť, že by malo ísť o opatrenie výnimočné. Objavuje sa aj rad námietok: novela nie je potrebná, všetko rieši terajšia úprava, podľa novely sa pri rozhodovaní o striedavej starostlivosti uprednostňujú práva rodičov nad právom dieťaťa, je obmedzené právo dieťaťa na vyjadrenie, dieťaťu berieme domov...
Sťahovanie je ten najmenší problém
Najväčší uvádzaný problém býva pravidelné presúvanie z bytu do bytu a s tým spojená údajná strata domova. Dieťa sa však pravidelne „sťahuje“, aj keď je zverené do starostlivosti jednému rodičovi. Nemali by sme súdiť podľa dospelých a skúsme pripustiť, že dieťa by mohlo mať domov všade tam, kde sú jeho rodičia, kde má obľúbené veci, zvieratá. Teda nie v troch miestnostiach jedného bytu, ale v šiestich miestnostiach dvoch bytov. Menšie dieťa navyše nemá so „sťahovaním“ také starosti, tašku mu zabalia rodičia.
Striedavá starostlivosť je vraj opatrenie pre dospelých. Lenže aj rozvod je väčšinou riešenie pre dospelých, deti by si priali byť s oboma rodičmi. To isté však platí o zverení dieťaťa do starostlivosti jednému z rodičov. Koniec koncov aj dochádzka do školy je riešenie pre dospelých. A nezabúdajme, že zásadnú zodpovednosť za dieťa majú práve rodičia.
Dieťa je vraj obyčajný objekt rozhodovania dospelých a nie subjekt. V novele nie je ani zmienka o tom, že by súdy nemali považovať dieťa za subjekt a nadradzovať jeho záujem záujmom dospelých. Pri doterajšej úprave to zrejme možné je, len si nie som vedomý toho, že by to v praxi fungovalo – že by sa teda bral vážne názor dieťaťa, ktoré nechce rozvod rodičov, alebo že by sa akceptovalo jeho vyjadrenie, komu má byť zverené do starostlivosti a ako má táto starostlivosť vyzerať. Čo je však pre mňa zásadnejšie, je to, že mi vôbec nie je jasné, ako zistiť „najlepší záujem dieťaťa“. Že dieťa sa rozhodne a tak to bude? Alebo namaľuje obrázok a skúsený psychológ zistí, ako to je – či napríklad jedna strana popudzuje dieťa, že má mať radšej maminu? Priznám sa, že to v bežných prípadoch zistiť neviem a aj tak by mi to prišlo čiastočne neetické.
Novela naozaj nestavia na rovnakú úroveň všetky možnosti súdnej úpravy pomerov maloletého. Vyjadruje tým záujem tejto spoločnosti na tom, aby dieťaťu zostali po rozvode zachovaní v maximálnej miere obaja rodičia. Čo najpoužívanejšie postupy aspoň z psychologického hľadiska reálne rozhodne nezaisťujú. Vari je možné, aby víkendová návšteva raz za štrnásť dní bola porovnávaná s každodennou starostlivosťou?
Novela súdom neprikazuje, ako majú rozhodovať. Len vraví, že právo dieťaťa na oboch rodičov je na prvom mieste, a súd by mal prípadne zdôvodniť, prečo tento variant nie je v najlepšom záujme dieťaťa. Som presvedčený, že v rade prípadov by to mal veľmi ťažké. To keď aj znalci uvedú, že obaja rodičia majú veľmi podobné predpoklady vychovávať dieťa. Potom by mu nemali stačiť ako dôvod k zamietnutiu striedavej starostlivosti „argumenty“, že matka nič nevyviedla a že preto nie je pre striedavú starostlivosť dôvod.
Ako detský psychológ som za novelu. Striedavú výchovu pokladám po spoločnej starostlivosti za najmenej zlý z porozvodových variantov.
Václav Mertin
autor je detský psychológ, prednáša na Filozofickej fakulte UK
článok bol uverejnený v ČR v denníku Dnes dňa 23.7.2011