Ing. Andrej Strečanský
Príspevok z konferencie Dieťa v ohrození (2011)
Nepochybne, v spoločnosti sa stretávame s násilím a utrpením. Je potrebné proti nemu bojovať. Je potrebné chrániť obete a pomáhať im. V mnohých prípadoch si ľudia nedokážu pomôcť sami. Sú odkázaní na odborníkov, ktorí môžu svojim klientom vážne zasiahnuť do života a preto podliehajú, alebo by mali podliehať kontrole. Patrí sem aj práca psychológov a psychoterapeutov, pretože ak nie je vykonávaná správne, nielenže nepomáha, ale môže vážnym spôsobom uškodiť.
Štát vybudoval a financuje veľkú časť systému pomoci obetiam domáceho násilia. Avšak tento systém čelí vážnym morálnym aj odborným problémom. Niektoré jeho časti sú nekontrolovateľné a nepostihnuteľné. V praxi sledujeme nielen závažné zlyhania, ale zdá sa, že aj systematické zneužívanie systému na úkor nevinných „klientov“, bohužiaľ aj detí. Pre poškodeného občana však prakticky neexistuje spôsob, ako sa brániť, ani ako sa dožiadať nápravy. Aj keď máme zdokumentované konkrétne a opakované zlyhania profesionálov, v skutočnosti nikto za ne nenesie zodpovednosť a štát ich zlyhania nerieši už niekoľko rokov.
V našej krajine sa profesionáli hrajú každý na svojom „pieskovisku“ a nevidia, alebo nechcú vidieť dôsledky svojej práce na kolegove pieskovisko. Na Slovenku chýba autorita, ktorá by koordinovala dotknutých profesionálov a dizajnovala celý systém pomoci do jedného dobre fungujúceho celku. Policajti ignorujú psychológov, psychológovia zasa policajtov. Označenie „psychológ“ sa stalo zaklínadlom a o chvíľu budú „psychológmi“ snáď už aj absolventi 2-dňových rýchlokurzov. Mnohí „psychológovia“ pritom zjavne preceňujú svoje vedomosti aj skúsenosti, cítia sa superexpertmi a v tomto duchu aj konajú a vyjadrujú sa. A tak nečudo, že sudcovia a dokonca ministerstvá majú zmätok v kompetenciách „psychológov“, ktorých kompetencie by sa lepšie rozlišovali pod označeniami napr. pedagóg, terapeut, kurátor, klinický psychológ, či súdny znalec.
Príkladom kolízie záujmov s hroznými dôsledkami je v práci polície a krízovej intervencie, resp. terapie. Ak sa jedná o podozrenie z domáceho násilia, policajt síce musí dať podávateľovi oznámenia zoznam mimovládnych organizácií, ktoré sa zaoberajú touto problematikou. Ale ďalej už vo vyšetrovaní so psychologickou alebo terapeutickou pomocou potenciálnej obeti neráta. „Psychológovia“ zasa ignorujú zásady objektívneho forenzného vyšetrovania a svojimi úkonmi vystavujú svedkov sugestívnym technikám dokonca aj v priebehu forenzného vyšetrovania, čím najmä v prípade detských svedkov maria policajné vyšetrovanie a často navždy znemožnia objasniť podozrenie (na beztrestnosť profesionála slúži zaklínacie označenie „psychológ“).
Je zarážajúce, že štát negarantuje napr. základné zásady práce s detskými svedkami, hoci falošných obvinení z domáceho násilia je možno až polovica, v prípade s rozvodmi sa vraví aj o 70%. Nechcem sa hádať o presných číslach, ktoré kolíšu podľa rôznych štúdií približne medzi 40 až 60%, len ukazujem, že falošné obvinenia zďaleka nie sú okrajovou problematikou (otázkou je aj kto má záujem klamať verejnosť i profesionálov propagandou, ktorá vyvoláva paranoju a podpisuje na výraznej jednostrannosti pri objasňovaní domáceho násilia).
V 80-tych rokoch minulého storočia sa obnovil intenzívny výskum procesov v pamäti detí. Z neho vyplynuli nevyhnutné pravidlá pre prácu s detskými svedkami. V základných rysoch sa výsledky aj pravidlá rôznych výskumov čím ďalej tým viac zjednocujú. Nežijeme už teda v dobe povier a vieme, že deti môžu byť hodnovernými svedkami – ale len za istých okolností. V niektorých krajinách sú tieto pravidlá záväzné a odzrkadlené aj v zákonoch. Usmerňujú a koordinujú prácu všetkých dotknutých profesionálov. U nás nie je v praxi garantované dodržiavania týchto pravidiel, profesionáli môžu zakladať svoju prácu na dávno vyvrátených predsudkoch. A štát najmä pri deťoch toleruje porušovanie ešte aj tých pravidiel, ktoré platia pre všetkých svedkov (napr. vystavovanie detí sugesciám a manipuláciám – pod pláštikom psychoterapie).
Jedným zo špecifík dieťaťa je jeho vysoká sugestibilita, zvýšená schopnosť zmeny záznamov v pamäti a dokonca implantovanie falošných zážitkov. Preto je potrebné, aby od prvého momentu podozrenia o páchaní trestnej činnosti s dieťaťom pracovali odborne a morálne spôsobilí odborníci. Kritické je prvé vyšetrenie či výpoveď dieťaťa. Ak bolo dieťa vystavené sugesciám alebo nekorektnému výsluchu, pri druhom - treťom výsluchu spravidla už nie je možné odlíšiť pravdivé zážitky od falošných. Ak dieťa pred policajným vyšetrením prešlo niekoľkými terapiami, ako svedok je už spravidla nehodnoverné a nepoužiteľné.
Polícia v princípe potrebuje zakonzervovať dôkazy, aj dieťa, aby mohla objektívne vyšetriť podozrenia. To jej trvá spravidla 6 mesiacov a súdne spory niekoľko rokov. Lenže dieťa je živý tvor a treba mu bezodkladne zabezpečiť pomoc v podobe krízovej intervencie a terapie. Najúčinnejšia terapia však obsahuje sugestívne prvky, ktoré výrazne ovplyvňujú pamäť a diskvalifikujú dieťaťa ako svedka trestného činu. Dieťa nemôžeme nechať tak dlho trpieť, ako by si vyžadovalo dôkladné vyšetrovanie.
Tu narážame na praktický aj morálny rozpor (potreba objektívneho trestného konania vs. potreba pomoci potenciálnej obeti), ktorý si naši profesionáli riešia na vlastnú päsť, nerešpektujúc potreby ostatných kolegov. Najmä terapeuti a psychológovia z mimovládiek sa nominujú do pozície súdnych znalcov, vyšetrovateľov i sudcov. Dokonca aj podozrenia zo sexuálneho zneužívania sa pokúšajú objasniť sami, bez polície - pretože vraj majú napr. zlé skúsenosti s korupciou na polícii. Napriek tomu, že skoro nič nevedia o postupoch objektívneho forenzného vyšetrovania (výsledok ich objasňovania je teda značne skreslený a neobjektívny, nehovoriac o chýbajúcich možnostiach a dôkazoch pri vyšetrovaní, ktoré môže získať len polícia).
Polícia zasa vedie vyšetrovanie spôsobom ignorujúcim potrebu skĺbenia vyšetrovania s potrebami psychologickej pomoci obetiam. Policajti nepoznajú rozdiely v kompetenciách súdnych znalcov v oblasti psychológie a rôznych psychológov bez oprávnenia podieľať sa na forenznom vyšetrovaní. Sudcovia a prokuratúra síce majú znalecký posudok, ale aj tak dávajú neprimerane veľkú váhu tvrdeniam psychológov z mimovládiek, čím ich stavajú na roveň súdnym znalcom. Je skutočne trápne, keď prokurátor argumentuje v odvolaní voči oslobodzujúcemu rozsudku tým, že súd sa viac oprel o znalecký posudok ako o psychologičku z mimovládky.
Podobných vážnych rozporov v práci profesionálov je viac a ich rozoberanie by prekročilo rozsah príspevku v zborníku konferencie. Chcem na ne len upozorniť a ako verejnosť žiadať kompetentných o nápravu, pretože sú príčinou hrozných neprávostí a utrpenia.
Pri diskusiách sa stretávam s nedôverou – ani profesionáli neveria, že je to „až také zlé“ a je toho „až tak veľa“. Preto ako príklad uvediem jeden obvyklý spôsob riešenia podozrenia z domáceho násilia. Príklad je o falošnom obvinení, pri ktorom štát v mnohých prípadoch spôsobí ešte aj deťom také utrpenie, akoby boli skutočnými obeťami (sekundárna viktimizácia).
Matka 5-ročného dieťaťa obviní otca z domáceho násilia a tvrdí, že preto sa chce aj rozviesť. Nikto z profesionálov nemôže v tejto chvíli vedieť, čo sa v rodine naozaj deje ani či je obvinenie pravdivé.
Pri podávaní trestného oznámenia policajt musí dať matke zoznam odporúčaných mimovládnych organizácií, ktoré jej môžu poskytnúť pomoc. Pretože policajné vyšetrovanie trvá dlho, spravidla 6 mesiacov, matka aj dieťa počas neho absolvujú niekoľko sedení s terapeutmi a psychológmi v mimovládnych organizáciách.
Mimovládne organizácie nemajú k dispozícii závery vyšetrovania, ale začnú s krízovou intervenciou a terapiou dieťaťa aj matky, akoby boli skutočnými obeťami. Nekontaktujú otca ani ďalších svedkov, pracujú len s matkou a dieťaťom. Spravidla ignorujú otca a každého, kto je na jeho strane, aj keď sami kontaktujú mimovládku.
Takáto situácia je nepochybne náročná pre všetkých členov rodiny bez ohľadu na to, či sa v rodine páchalo domáce násilie alebo nie. Matka aj dieťa teda spravidla vykazujú nejaké príznaky dopadov stresu. Mimovládky vykonajú deťom diagnostiku a informujú políciu, súdy aj sociálnu kuratelu o týchto príznakoch, spravidla prinajmenšom s poznámkou, že sú totožné so symptómami pri domácom násilí. Ak si dieťa vyberie z kopy hračiek pištoľku, pre mimovládku je to jasný dôkaz domáceho násilia a v tomto duchu píšu ďalšie odborné vyjadrenia pre súdy a kuratelu. Neraz mimovládka tvrdí, že dokázala páchanie domáceho násilia (hoci dokazovanie je len v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní a súdov).
Nech už bol vzťah dieťaťa s otcom akýkoľvek, čím ďalej tým viac bude poznačený negatívnym postojom matky voči otcovi a podobným ladením atmosféry v mimovládnej organizácii. Z titulu obvinenia z domáceho násilia bude otec čiastočne alebo úplne izolovaný od dieťaťa, čo výrazne napomáha odcudzeniu a narúšaniu ich vzťahu. Ak bol vzťah dobrý, dieťa sa musí vyrovnávať ešte aj s traumou spôsobenou odlúčením – jeden z obvyklých spôsobov vyrovnávania je racionalizácia vo forme hnevu na otca (racionalizácia – teda aj vymyslený dôvod, pomáha chrániť psychiku pred odlúčením od blízkej osoby). Na dieťati spozorujú v mimovládnej organizácii ďalšie príznaky stresu a traumatizácie...
Po nejakom čase vyšetrovateľ prizve súdneho znalca, psychológa, ktorý skonštatuje narušený vzťah s otcom. Znalec sa spravidla nevyjadruje k dynamike vývoja vzťahu v minulosti. V posudku sa neobjaví, že vzťah bol dobrý a je narušený len udalosťami, ktoré kvôli rozvodu iniciovala matka.
Prokurátor ani vyšetrovateľ si nedovolí oslobodiť otca, pretože dieťa vykazuje symptómy týrania. Súd bude na pochybnostiach a obvinený otec má veľkú šancu, že bude odsúdený. Otec sa odvolá voči vyjadreniam mimovládnej organizácie aj voči záverom znalca, ale spravidla tým skoro nič nezíska, lebo k odbornej úrovni posudku sa u nás nikto nevyjadrí (na Slovensku nie je jediný znalecký ústav v odvetví Klinická psychológia detí!) a žiadna metodika u nás nie je záväzná. Otec skoro nič nedosiahne ani keď je psychológ známym šarlatánom. Otec teda bude pravdepodobne odsúdený za niečo, čo nespáchal.
Profesionáli budú aj naďalej pracovať s dieťaťom ako s obeťou domáceho násilia, spravidla ho dovedú k tomu, aby „sa otvorilo“ a hovorilo o tých „zlých veciach“, ktoré sa stali. Skôr či neskôr dieťa nebude vedieť rozlišovať medzi vlastnými zážitkami a tými implantovanými (zarážajúce je, že ani mnohí profesionáli nepoznajú odbornú literatúru a neveria, že je to možné). Prejavy sekundárnej viktimizácie bude dieťa prežívať podobne ako skutočné obete. Reálny príklad zmätku v spomienkach detí je vo filme z USA Spýtaj sa mojich detí (Just Ask My Children, 2001).
Ak je veľa falošných obvinení z domáceho násilia (stovky ročne?) a štát negarantuje používanie objektívnych postupov pri ich objasňovaní, potom je otázkou, či má morálne/etické právo riešiť domáce násilie – keďže sám zbytočne spôsobuje možno toľko utrpenia, koľko rieši.
Nie som kompetentný riešiť problémy, na ktoré som tu poukázal. Je to práca pre príslušných profesionálov. V mnohom môžu pomôcť alebo inšpirovať systémy riešenia domáceho násilia v zahraničí, osobne sa čudujem, prečo sa implementácia nášho systému nevyhla závažným chybám, ktoré sa už dávno pred tým objavili a riešili v zahraničí. Z viacerých krajín by som ako príklad profesionálnejšieho prístupu uviedol Anglicko, spôsob definovania normy v dokumente Memorandum of Good Practice a naň nadväzujúcu legislatívu.