JUDr. Lenka Smatanová
Mgr. Ingrid Valachová
Autorky sa v článku zaoberajú inštitútom striedavej osobnej starostlivosti o dieťa, poskytujú pohľad na striedavú osobnú starostlivosť v Slovenskej republike s poukazom na súdnu prax a rozhodnutia súdov. Striedavá osobná starostlivosť rodičov o dieťa sa javí ako pozitívna z dôvodu zachovania a uplatňovania práva dieťaťa na starostlivosť a výchovu obidvoch rodičov za predpokladu, že je v najlepšom záujme dieťaťa.
Do právneho poriadku Slovenskej republiky bol zákonom č. 217/2010 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 36/2010 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. júla 2010 zavedený inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa. Súd v konaní o rozvod manželstva zo zákona upraví aj výkon rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. O úprave práv pomerov k maloletých deťom sa nerozhoduje len v konaní o rozvod, ale aj v samostatnom konaní vo veciach starostlivosti o maloletých. V zmysle §176 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov je upravená procesná lehota na rozhodnutie súdu v samostatnom konaní vo veciach starostlivosti o maloletých, a to najneskôr do šiestich mesiacov odo dňa začatia konania. Lehota na rozhodnutie je kratšia najmä z dôvodu, aby nedošlo k odcudzeniu sa dieťaťa od druhého rodiča. Bezodkladne po začatí konania súd začne vykonávať úkony na vykonanie dôkazov a len ak z vážnych dôvodov a objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy, toto konanie sa môže predĺžiť.
V minulosti mohol súd zveriť dieťa výlučne do osobnej starostlivosti jedného z rodičov s tým, že druhý rodič mal upravené právo styku a vyživovaciu povinnosť. Nový inštitút striedavej osobnej starostlivosti zaručuje dieťaťu jeho právo na zachovanie vzťahu k obidvom rodičom za predpokladu, že striedavá osobná starostlivosť bude v najlepšom záujme dieťaťa. Rozhodnutím o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti na čas po rozvode súd rozhodne, že dieťa zverí buď do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov alebo dieťa zverí do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov.
V zmysle novelizovaného znenia § 24 ods. 2 zákona č. 36/2010 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov: „Ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa. Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či bude striedavá osobná starostlivosť v záujme dieťaťa“ bude zakotvené právo dieťaťa na starostlivosť a výchovu obidvoch rodičov uplatnenej v rámci striedavej osobnej starostlivosti rodičov o dieťa.1 Právo dieťaťa na udržiavanie pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi je tak rešpektované i za pomoci inštitútu striedavej osobnej starostlivosti o dieťa, ktorý posilní vzťah rodiča a dieťaťa po rozvode. Striedavú osobnú starostlivosť si rodičia môžu upraviť formou dohody o výkone rodičovských práv a povinností, ktorú predložia súdu na schválenie, inak nie je vykonateľná alebo súd o striedavej osobnej starostlivosti môže rozhodnúť aj sám, ak sú splnené zákonné podmienky. V zmysle čl. 18 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa z r. 1989 „vynaložia štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, všetko úsilie na to, aby sa uznala zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.“2
Inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa v slovenskej právnej úprave je takmer totožný s českou právnou úpravou a možno povedať, že v našej krajine samotní účastníci konania považujú zavedenie tohto inštitútu za pozitívny prínos pre našu spoločnosť. Keďže inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa v Českej republike bol zavedený o niečo skôr a judikatúra súdov je o niečo bohatšia, budeme sa bližšie venovať judikatúre Ústavného súdu Českej republiky a pokúsime sa tak priblížiť pohľad na inštitút striedavej osobnej starostlivosti o dieťa.
Predpoklady, pozitíva a negatíva striedavej osobnej starostlivosti o dieťa
So zavedením striedavej osobnej starostlivosti do nášho právneho poriadku je spojené znenie Dohovoru OSN o právach dieťaťa z r. 1989, z ktorého vyplýva, že záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom, na ktoré treba brať ohľad pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa dieťaťa. Vo veciach starostlivosti o maloleté dieťa sú súdy povinné prihliadať najmä na záujem maloletého dieťaťa. Súdy musia zohľadňovať konkrétne okolnosti daného prípadu a nenadraďovať akékoľvek modely fungovania vzťahu rodičov a maloletého dieťaťa, ktoré majú orgány verejnej moci zaužívané nad skutočný záujem dieťaťa.3
Dieťa má právo byť vypočuté v každom súdnom konaní, na ktorom prejaví svoje stanovisko k otázkam, ktoré sa ho bezprostredne dotýkajú buď priamo, prostredníctvom zástupcu alebo príslušného orgánu. Na názory maloletého dieťaťa súd prihliada s ohľadom na jeho vek, rozumovú a citovú vyspelosť. Participačné oprávnenie umožňuje dieťaťu aspoň do určitej miery vyrovnať nerovné postavenie k rodičom, či kolíznemu opatrovníkovi. Záujem dieťaťa má byť pritom posudzovaný z objektívneho hľadiska a nie zo subjektívnych hodnotení rodičov o výhodnosti či nevýhodnosti ich pozície.
Povinnosťou súdu je rešpektovať zásadu vyjadrenú v čl. 18 ods. 1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa, podľa ktorej majú rodičia spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa. V opačnom prípade by došlo k porušeniu práva druhého rodiča na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, práva dieťaťa na rodičovskú výchovu a starostlivosť podľa čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, i práva dieťaťa a rodiča na nadviazanie a udržiavanie vzájomného pravidelného styku podľa čl. 4 Dohovoru o styku s deťmi.4
Vhodnosť, či nevhodnosť zverenia dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti závisí od viacerých faktorov, ktorými sú napr. osobnosť dieťaťa, jeho vek, povahové vlastnosti dieťaťa, vývojové možnosti, adaptovateľnosť, citové väzby rodičov k dieťaťu, citové väzby detí k rodičom, výchovné schopnosti a povahové vlastnosti rodičov, životné a materiálne pomery rodičov, úroveň komunikácie medzi rodičmi, vzdialenosť medzi oddelenými bydliskami rodičov a iné.
Podľa Pavelkovej ovplyvňujú rozhodnutie o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti aj kritéria, ktoré majú byť posudzované v najlepšom záujme dieťaťa, a to citové väzby dieťaťa, jeho vývinové potreby, stabilita budúceho výchovného prostredia a schopnosti rodiča dohodnúť sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. O citových väzbách dieťaťa možno objektívne hovoriť, ak dieťa žije s oboma rodičmi, lebo pokiaľ žije len s jedným rodičom, jeho vôľa môže byť mierne formovaná týmto rodičom. Vývinovými potrebami dieťaťa sú myslené nielen základné materiálne podmienky pre život ako napr. stravovanie, bývanie, zdravotné ošetrenie, ale i rozvoj osobnosti dieťaťa, teda schopnosti rodiča budovať v živote dieťaťa základné zásady morálky, úctu k ľuďom, empatiu, zmysel pre česť a spravodlivosť, a pod. Právo dieťaťa stýkať sa s druhým rodičom má byť zachované, inak by mohlo dôjsť k pretrhnutiu citového puta dieťaťa k niektorému rodičovi, čo vedie k jeho narušeniu základnej životnej istoty a popudzovanie proti druhému rodičovi, k poškodeniu psychického vývoja dieťaťa. Rodinné zázemie je pre všestranný rozvoj dieťaťa veľmi dôležité a dieťa, pokiaľ je to možné by nemalo pretŕhať zväzky s ďalšími dôležitými osobami a s prostredím, na ktoré si zvyklo.5
Vzájomná komunikácia medzi rodičmi sa na prvý pohľad nemusí zdať ako jeden z najdôležitejšíchfaktorov, ktoré musia súdy brať do úvahy pri rozhodovaní o striedavej osobnej starostlivosti. Podľa nášho názoru je to však jeden z najdôležitejších faktorov, ktorý má vplyv na to, že striedavá osobná starostlivosť bude tým najlepším riešením pre maloleté dieťa a predovšetkým, že pôjde o jeho záujem.
Pri striedavej osobnej starostlivosti rodičia spolu nekomunikujú iba o odovzdávaní dieťaťa, ale aj o jeho zdravotnom stave, školských a mimoškolských aktivitách, i aktívnom prežívaní voľného času. Nevieme si dobre predstaviť situáciu, že rodič odovzdá dieťa druhému rodičovi bez toho, aby ho informoval o všetkých vyššie uvedených skutočnostiach. Takýmto spôsobom by dokonca mohlo dôjsť k ohrozeniu nielen jeho zdravého vývoja, ale i jeho života. Informačnú povinnosť rodičov medzi sebou navzájom väčšinou rozhodnutia súdu priamo neupravujú, avšak v prípade, že už počas rozhodovania je jasné, že by mohlo dôjsť k jej nedodržiavaniu, mali by súdy pri svojom rozhodovaní upraviť aj túto informačnú povinnosť. Pri striedavej osobnej starostlivosti sú rodičia nútení vzájomne kooperovať a komunikovať, pretože pri jej nefungovaní je stále reálna možnosť, že dieťa môže byť následne zverené do výlučnej osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Predpokladmi riadneho fungovania striedavej osobnej starostlivosti o dieťa je predovšetkým vzájomná tolerancia rodičov, spoločná vôľa i schopnosť spolu komunikovať a spolupracovať.
Vyplývajúc z judikatúry Ústavného súdu Českej republiky chýbajúca kvalifikovaná komunikácia medzi rodičmi nesmie byť prekážkou zavedenia striedavej osobnej starostlivosti o dieťa. Znamenalo by to porušenie základného práva jedného z rodičov vychovávať svoje dieťa v zmysle čl. 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a tiež porušenie práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 Listiny základných práv a slobôd.6 Nie je možné vylúčiť, že práve medzi rodičmi, ktorí spolu dobre nekomunikujú, bude striedavá osobná starostlivosť o dieťa podnetom a motiváciou, aby sa snažili čo najviac kooperovať. Striedavá osobná starostlivosť o dieťa núti rodiča, ktorý nebol tejto forme naklonený a na ktorého strane chýba ochota ku komunikácii, aby svoje správanie zmenil, inak sa môže stať, že skutočne dôjde ku zmene výchovy a zverení dieťaťa do výchovného prostredia druhého rodiča.7
Obaja rodičia pri zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti musia dbať o to, aby si dieťa riadne plnilo svoju povinnú školskú dochádzku, robilo si domáce úlohy, zdravo sa stravovalo, dbalo o osobnú hygienu a malo zabezpečenú dôstojnú životnú úroveň. Pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do osobnej starostlivosti môže dôjsť k viacerým odlišným situáciám a predovšetkým k vzniku rozdielnych rodinných zázemí, do ktorých sa dieťa po zverení do striedavej osobnej starostlivosti dostane. Je preto veľmi dôležité, aby súd zvažoval aj túto dôležitú skutočnosť. Súd by mal skúmať interakciu maloletého dieťaťa aj k ďalším osobám, s ktorými bude dieťa žiť v spoločnej domácnosti. Ide predovšetkým o nových partnerov rodičov dieťaťa a ich ďalších rodinných príslušníkov, ako napríklad deti partnerov rodičov. Dieťa sa zverením do takejto rodiny ocitá v novej situácii, ktorá mu prinesie veľké množstvo nových tak pozitívnych, ako aj negatívnych pohľadov. Niekedy práve takéto prostredie uľahčí dieťaťu zvládať novú a neľahkú situáciu, avšak je tu aj nebezpečenstvo, že dieťa túto situáciu nezvládne. Prvou záťažovou situáciou pre dieťa je už prijatie skutočnosti, že jeho rodičia už žijú oddelene a netvoria kompletnú rodinu. V niektorých prípadoch zverenie dieťaťa do takejto rodiny môže znamenať neprimeranú záťaž pre dieťa, čo môže viesť k nepriaznivým dôsledkom na jeho zdravý vývin.
Veľmi dôležité je presne špecifikovať a zvážiť, kde bude miesto odovzdania maloletého dieťaťa. Podľa nášho názoru, aj napriek skutočnosti, že rodičia maloletého dieťaťa spolu nekomunikujú veľmi dobre, najvhodnejším miestom jeho odovzdania je bydlisko matky alebo otca. Z nášho pohľadu práve toto miesto plní viacero dôležitých funkcií. Prvou z nich je ochranná funkcia, ktorá zabezpečuje, že dieťa v prípade, že si ho druhý rodič včas nevyzdvihne, nezostáva samo a nedochádza k priamemu či nepriamemu ohrozeniu jeho života a zdravia. Ďalej je to vykonateľnosť rozhodnutia. Len takto presne špecifikované miesto zabezpečuje aj vykonateľnosť rozhodnutia. V prípade, že by bolo miesto odovzdania napríklad škola alebo iné miesto, ktoré dieťa navštevuje za účelom svojich aktivít, ako napr. športové ihriská, základné umelecké školy, nebola by vždy zabezpečená vykonateľnosť takéhoto rozhodnutia, nakoľko činnosť týchto inštitúcií môže byť modifikovaná pod vplyvom nečakaných prázdnin, z technických príčin a podobne. Okrem všetkých vyššie uvedených okolností musí mať súd, ktorý rozhoduje o zverení dieťaťa k dispozícií aj údaje od rodičov, ako chcú upraviť osobitnú starostlivosť o maloleté dieťa počas sviatkov a prázdnin. Ideálnou situáciou je, keď sa rodičia vzájomne dohodnú a tak je to upravenépriamo v rozsudku. Vo výrokovej časti rozhodnutia o striedavej osobnej starostlivosti by malo byť tiež uvedené, u ktorého z rodičov bude mať dieťa trvalý pobyt, ktorý z rodičov bude poberať rodičovský príspevok, i ktorý z rodičov si bude na dieťa uplatňovať daňový bonus.
Veľmi dôležitý pri striedavej osobnej starostlivosti je aj interval striedania si dieťaťa. Tento interval by mal byť samozrejme ovplyvnený aj vekom dieťaťa, ktoré vyžaduje v každom veku iný režim dňa. Je iné určovať interval striedania pri deťoch, ktoré nenavštevujú škôlku alebo školu a iné určovať tento interval pri deťoch, ktoré ich navštevujú. V prípade, že rodičia dieťaťa bývajú vo väčšej vzdialenosti od seba a dieťa by muselo navštevovať dve rôzne škôlky alebo dve rôzne školy, bude potrebné podľa nášho názoru zvoliť dlhodobejší interval ako napríklad ročný.
Ako pozitívum striedavej osobnej starostlivosti o dieťa považujeme odbremenenie matiek od každodennej starostlivosti o dieťa, čím budú mať viac času pre svoj profesijný i súkromný život.
Inštitút striedavej osobnej starostlivosti má aj určité negatíva. Ako príklad uvedieme názor verejnosti, že dieťa v striedavej osobnej starostlivosti bude zmätené a nebude pociťovať skutočný domov ani u otca, ani u matky, aj napr. fakt, že jeden z rodičov ho dokáže materiálne lepšie zabezpečiť ako druhý rodič, čo spôsobí množstvo konfliktov medzi rodičmi navzájom i vo vzťahu k dieťaťu. Často sa stretávame s otázkou, prečo dieťa musí trpieť tým, že nemá len jeden domov, ale dva, pričom nikde sa v skutočnosti necíti byť doma. Prečo sa rodičia nestretávajú pri dieťati len na jednom mieste, len v rodinnom dome, alebo v byte jedného z bývalých manželov. Z praktického hľadiska sa nám takéto riešenie nezdá reálne možné. Každý z rodičov sa po rozvode snaží vybudovať si nové zázemie na inom mieste ako ten druhý rodič a prispôsobiť sa novej životnej situácii. Ak aj časom bývalí manželia nadviažu nové vzťahy s inými partnermi, je pochopiteľné, že žiadny z nich si nenechá narúšať súkromie vo svojom rodinnom dome alebo byte. Ak nedôjde k dohode medzi rozvedenými manželmi, jediným riešením pre dieťa je navštevovať svojich rodičov na dvoch rozdielnych miestach, avšak, čo je najdôležitejšie, jeho vzťah zostáva zachovaný k obom rodičom.
Za najväčšiu chybu po rozvode považujeme, ak sa jeden z rodičov snaží o to, aby dieťa toho druhého rodiča úplne vyčlenilo zo svojho života a tak sa stáva striedavá osobná starostlivosť aj z pohľadu verejnosti ako nežiaduca. Ak dieťa odmieta druhého rodiča, zvyčajne je to zapríčinené manipuláciou druhým rodičom. Ak je dieťa manipulované, nemožno hovoriť o jeho slobodnej vôli zostať len s jedným rodičom.
Množstvo otcov je nespokojných s vykonateľnosťou rozhodnutí na Slovensku. Matky im upierajú právo stretávať sa so svojím dieťaťom, neplnia rozhodnutia súdov o určenom styku, čo vedie k častým obštrukčným konaniam a odmietaniu odovzdať dieťa otcovi. Rodič používa dieťa ako prostriedok pomsty voči druhému rodičovi, čo negatívne vplýva na samotné dieťa, čoho dôsledkom sú rôzne jeho psychické problémy a zmeny správania. Bránenie v styku sa vykonáva rôznymi spôsobmi, najčastejšie výhovorkami, že je dieťa choré, alebo že odchádza s matkou na dovolenku a pod. Rodič, ktorému je bránené v styku sa môže písomným návrhom na súd domáhať náhrady škody v rámci zodpovednosti za škodu za zmarený styk s dieťaťom, najmä v prípadoch, ak napr. precestoval veľké množstvo kilometrov za svojím dieťaťom a nakoniec zo strany druhého rodiča došlo k zmareniu styku s dieťaťom.8 Tomuto stavu má zabrániť aj §24 ods. 4 zákona č. 36/2010 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov, ktoré umožňuje súdom zmeniť vydané rozhodnutie, a to: „Ak jeden z rodičov opakovane bezdôvodne a zámerne neumožňuje druhému rodičovi styk s maloletým dieťaťom upravený podľa odseku 1 alebo 2, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o osobnej starostlivosti.“ 9
Súdy by mali pri rozhodovaní vychádzať z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, prihliadať na všetky predložené dôkazy a ich rozhodnutie by malo byť riadne a presvedčivo odôvodnené. V náleze sp. zn. II. ÚS 554/04 rozhodoval Ústavný súd Českej republiky o sťažnosti otca, ktorému súdy upravili styk s jeho maloletým dieťaťom bez ohľadu na jeho zamestnanie a jeho nepravidelnú pracovnú dobu. Sťažovateľ pracoval na zmeny, a preto žiadal upraviť právo styku s dieťaťom. Ústavný súd Českej republiky vyslovil názor, že v danom prípade obecné súdy neupravili styk otca s maloletým dieťaťom podľa návrhu otca, ale podľa určitej šablóny, ktorá nerešpektovala špecifiká tohto prípadu, teda pracovnú dobu otca. Úlohou súdu je upraviť styk rodiča a maloletých detí, a nie ho obmedzovať, či dokonca vylúčiť. Záujem dieťaťa vyžaduje, aby sa na jeho výchove výraznejšie podieľal i otec, teda mužský prvok, ktorý je schopný pomáhať dieťaťu vhodnou formou aj s domácimi úlohami a nezastupiteľným spôsobom sa podieľať na jeho postupne sa vyvíjajúcej životnej orientácii.10
Vychádzajúc zo súdnej praxe, striedavá osobná starostlivosť o dieťa sa na Slovensku medzi rodičmi osvedčila ako najrozumnejšia forma starostlivosti rodičov o dieťa po rozvode. Ako príklad uvedieme rozhodnutie Okresného súdu v Trnave vo veci rozvodu manželstva a o úprave práv a povinností rodičov o maloleté dieťa. Navrhovateľ sa domáhal, aby súd rozviedol manželstvo účastníkov a aby dieťa zveril do striedavej osobnej starostlivosti. Obaja rodičia súhlasili so striedavou osobnou starostlivosťou a na pojednávaní uzatvorili dohodu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností, ktorú súd schválil v nasledovnom znení: „Maloletý sa zveruje do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov tak, že budú zabezpečovať osobnú starostlivosť o maloletého v týždenných intervaloch a to vždy od piatku od 14.00 hod. párneho kalendárneho týždňa bude v osobnej starostlivosti u odporkyne a od piatku od 14.00 hod. nepárneho kalendárneho týždňa bude v osobnej starostlivosti u navrhovateľa. Navrhovateľ je povinný maloleté dieťa v stanovenom čase prevziať v bydlisku odporkyne a odporkyňa je povinná maloleté dieťa v stanovenom čase prevziať v bydlisku navrhovateľa. Každý z rodičov je povinný v stanovenom čase odovzdať maloletého do osobnej starostlivosti druhého rodiča s jeho osobnými vecami a riadne ho pripraviť. Obaja rodičia budú maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. Rodičia sú povinní uhrádzať bežné potreby maloletého tretím osobám každý v jednej polovici. Súd výživné neurčuje. Súd neupravuje styk rodičov s maloletým dieťaťom.“ 11
K problémom dochádza, ak účastníci konania alebo ich právni zástupcovia nevedia dostatočne špecifikovať a formulovať petit samotného rozhodnutia vo veci zverenia dieťaťa do striedavej starostlivosti. Súd potom musí najskôr odstraňovať vady podania a až po doručení riadneho návrhu môže začať vo veci konať. Takto sa zbytočne odďaľuje rozhodnutie súdu o zverení dieťaťa do striedavej starostlivosti rodičov. Petit rozhodnutia by mal obsahovať časť o tom, že sa maloleté dieťa zveruje do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov tak, že každý z rodičov bude vykonávať starostlivosť o maloleté dieťa v presne špecifikovaných intervaloch. Rovnako by sa nemala opomenúť časť, kde je špecifikované, kde sa bude dieťa odovzdávať druhému z rodičov. Ďalšou nevyhnutnou časťou petitu rozhodnutia je špecifikácia, že obaja rodičia majú právo maloleté dieťa zastupovať a spravovať jeho majetok. V prípade, že sa pri striedavej starostlivosti určuje aj platenie výživného, ďalšia výroková časť by mala obsahovať informácie o tom, ktorý z rodičov má vyživovaciu povinnosť, v akej výške a časovom intervale, a tiež údaj o tom, akým spôsobom sa bude realizovať. Petit rozhodnutia by mal taktiež zahŕňať časť, v ktorej súd konštatuje, že sa neupravuje styk s maloletým dieťaťom.
Platenie výživného pri zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti
Pri rozhodovaní o zverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti súd rovnako zaväzuje rodičov k plateniu výživného v rôznych výškach. Súd môže taktiež rozhodnúť, že žiaden z rodičov nebude zaviazaný k plateniu výživného. Rozhodujúcim kritériom je zabezpečiť čo najporovnateľnejšiu životnú úroveň dieťaťa u oboch rodičov.
V praxi sa často stretávame so situáciou, že rodičia žiadajú o nariadenie striedavej osobnej starostlivosti s domniením, že sa tak vyhnú plateniu výživného. Predstava väčšiny rodičov je, že ak je dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti, tak každý bude hradiť jeho výdavky v čase, keď sa dieťa bude nachádzať u neho a druhý rodič bude pokrývať všetky jeho ostatné výdavky, teda v čase, keď bude zasa v jeho starostlivosti. Súd pri každom zverovaní dieťaťa do výlučnej osobnej starostlivosti alebo do striedavej osobnej starostlivosti zisťuje majetkové pomery oboch rodičov. Až po dôkladnom zvážení pomerov môže rozhodnúť o výške výživného pre maloleté dieťa. Súd tak zabezpečuje základné potreby dieťaťa, taktiež jeho zdravý vývin a vzťah k obom rodičom. Dochádza však aj k prípadom, že jeden z rodičov môže poskytnúť dieťaťu nadštandardné životné podmienky a druhý z rodičov iba základné životné podmienky. Druhý rodič je preto znevýhodnený a veľmi ľahko by z psychologického hľadiska mohlo dôjsť k situácii, že dieťa si skôr zvykne na pohodlnejší spôsob života na vyššej úrovni aj napriek tomu, že citové väzby k obom rodičom môžu byť rovnaké. Môže preto dôjsť k situácii, že dieťa bude chcieť byť zverené do starostlivosti toho z rodičov, ktorý mu môže poskytnúť nadštandardnú starostlivosť. Na predchádzanie už spomenutej nepriaznivej situácie a v záujme dieťaťa súd môže uložiť rodičovi, ktorého hmotné zabezpečenie je v zjavnom nepomere voči druhému rodičovi, aby prispieval výživným na maloleté dieťa a to aj v situáciách, keď je dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti.
Súd má okrem povinnosti určiť rozsah vyživovacej povinnosti aj určiť, kto bude dieťa zastupovať a spravovať jeho veci. Súdna prax bola taká, že na zastupovanie a správu majetku určila len jedného rodiča, konkrétne toho, ktorému bolo dieťa zverené do osobnej starostlivosti. Možno zvoliť postup, že jeden z rodičov bude zastupovať dieťa a spravovať jeho majetok iba v bežných veciach, príp. môže konať až po predchádzajúcom súhlase druhého rodiča, a v prípadoch keď pôjde o podstatnú vec, musia konať obaja rodičia spoločne.12
Znalecké dokazovanie
Hneď na úvod považujeme za nevyhnutné uviesť, že takmer ani jedno rozhodnutie súdu sa nezaobíde bez dokazovania prostredníctvom odborného znaleckého posudku. Znalec z odboru psychológia detí na základe dôkladného vyšetrenia oboch rodičov a predovšetkým dieťaťa uvedie svoj odborne podložený názor na to, či odporúča alebo neodporúča, aby bolo dieťa zverené do striedavej osobnej starostlivosti. Zároveň v znaleckom posudku uvedie, v čom vidí výhody a nevýhody takéhoto zverenia v tom ktorom konkrétnom prípade.
V Českej republike nachádzame množstvo prípadov, kedy obecné súdy nesprávne posúdili skutkový stav veci bez ohľadu na záujem dieťaťa. Rozsudkom Okresného súdu v Domažlicích zo dňa 8. 12. 2008 súd zveril dieťa do starostlivosti matky bez prihliadnutia na závery vypracovaného znaleckého posudku, ktorým znalkyňa odporučila striedavú starostlivosť. Súd svoje rozhodnutie dostatočne neodôvodnil a všeobecne vychádzal z toho, že dieťa je od narodenia naviazané na matku, čo potvrdil aj Krajský súd v Plzni rozsudkom zo dňa 2. marca 2009. V danom prípade matka nesúhlasila so zverením dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti s presvedčením, že výchovný model striedavej starostlivosti by dieťa psychicky nezvládlo a tým by bol narušený jeho ďalší vývoj.
Súd nechal vypracovať znalecký posudok z odboru psychológie, z ktorého záveru jednoznačne vyplynulo, že znalkyňa striedavú osobnú starostlivosť odporúča, pretože obaja rodičia majú kvalitný a pozitívny vzťah k dieťaťu. Otec i matka dieťaťa vyrastali v obdobnom výchovnom prostredí a v ich osobnostnom profile dominujú obdobné osobnostné črty. Na základe osobnostných predpokladov a intelektových schopností oboch rodičov sa striedavá osobná starostlivosť odporúča, pretože obaja rodičia majú veľmi dobré predpoklady na výchovu dieťaťa. Dieťa má hlboké citové väzby k obom rodičom, preto vzhľadom na nízky vek dieťaťa sa striedavá starostlivosť javí ako optimálna od doby, keď začne dieťa navštevovať materskú škôlku. Jedinou prekážkou striedavej starostlivosti bol nesúhlas matky a aj napriek vypracovanému znaleckému posudku okresný i krajský súd rozhodol, že dieťa zverí do starostlivosti matky. Otec sa následne ústavnou sťažnosťou domáhal svojich práv na Ústavnom súde, ktorý sťažnosti otca vyhovel a skonštatoval porušenie práva na spravodlivý proces a právo na výchovu a starostlivosť o dieťa.13
Zisťovanie situácie v rodine sa uskutočňuje buď prostredníctvom výsluchu rodičov a dieťaťa priamo na pojednávaní alebo prostredníctvom sociálnych pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorí vykonajú šetrenie priamo v bydlisku maloletého. Je veľmi dôležité, aby aj psychológovia ako súdni znalci pristupovali k danej problematike s náležitou starostlivosťou. Niekedy nesprávne vyjadrenie či špecifikovanie vyvolá veľmi nepriaznivé dôsledky nielen na samotné rozhodnutie súdu vo veci, ale tiež na jednotlivých posudzovaných účastníkov konania. Príkladom môže byť situácia, keď súdny znalec uvedie, že matka či otec sú psychicky zaostalí, čo môže byť len dôsledkom súčasnej vyhrotenej situácie a neschopnosti rodiča ju zvládnuť. V konečnom dôsledku takéto vyjadrenie môže výrazne ovplyvniť vzájomný vzťah rodičov a detí, pohľad rodičov na seba navzájom a taktiež takéto vyjadrenie môže byť neskôr použité proti rodičom.
Sociálni pracovníci a zamestnanci úradov práce by sa mali pravidelne preškoľovať a získavať poznatky z oblasti psychológie, aby vedeli dôkladne preskúmať rodinné pomery a väzby maloletých detí na ich rodičov. Sudca pri vypočúvaní maloletých detí by mal mať široké vedomosti aj z oblasti psychológie, aby vedel rozhodnúť v medziach zákona a čo najviac v záujme maloletého dieťaťa. Pri kurátoroch a kurátorkách či iných sociálnych pracovníkoch je potrebné konštatovať, že sú ešte stále značné rezervy. Na Slovensku funguje aj Asociácia rodiny sudcov, ktorej jednou zo základných úloh a priorít je zabezpečiť, aby sudcovia boli dostatočne pripravení rozhodovať o osudoch maloletých detí nielen z právneho hľadiska, ale disponovali dostatočnými psychologickými vedomosťami a poznatkami, aby ich rozhodnutie bolo aj pre dieťa tým najlepším riešením. Napr. vo Francúzsku nevypočutie dieťaťa môže mať za následok neplatnosť celého rozsudku o zverení dieťaťa do starostlivosti rodičov, pretože najdôležitejší je záujem dieťaťa.
Striedavá osobná starostlivosť v Českej republike
V zahraničí a v susednej Českej republike sa striedavá osobná starostlivosť javí ako najefektívnejšia forma porozvodovej starostlivosti.
Na rozdiel od slovenskej právnej úpravy, kedy je pre striedavú osobnú starostlivosť potrebný súhlas aspoň jedného z rodičov, v susednej Českej republike je potrebný súhlas oboch rodičov. Pre porovnanie uvádzame presné znenie zákona č. 94/1963 Sb. o rodině ve znění pozdějších předpisů, § 26 ods. 2: „Jsou-li oba rodiče způsobilí dítě vychovávat a mají-li o výchovu zájem, může soud svěřit dítě do společné, popřípadě střídavé výchovy obou rodičů, je-li to v zájmu dítěte a budou-li tak lépe zajištěny jeho potřeby.“ 14 I keď sa nám zdá právna úprava na Slovensku o niečo spravodlivejšia, názory sudkýň a názory „zaužívanej súdnej praxe“ hovoria o tom, že v podstate toto riešenie neprinieslo žiadny praktický význam a vždy je dôležité prihliadať na „záujem dieťaťa.“
Podľa judikatúry Ústavného súdu Českej republiky nemusí byť výslovne daný súhlas rodičov, avšak vyslovený nesúhlas rodičov musí byť vždy podrobený preskúmaniu za účelom odhalenia dôvodu nesúhlasu.15 Striedavá osobná starostlivosť predpokladá vzájomnú schopnosť rodičov spolu komunikovať bez toho, aby bolo dieťa zatiahnuté do ich vzájomných problémov. Podľa názoru Ústavného súdu preto môže ísť o čisto obštrukčné konanie jedného z rodičov, bez odôvodneného súhlasu a preto súd nemôže o takýto nesúhlas oprieť svoje rozhodnutie. Nesúhlas jedného z rodičov preto musí byť dôkazmi podložený na základe preukázateľných a racionálnych dôvodoch, že je v záujme dieťaťa, aby bolo zverené do osobnej starostlivosti len jedného z rodičov.
Záver
Praxou sa striedavá osobná starostlivosť o dieťa vidí pre mnohých rodičov ako pozitívna. Dieťa pociťuje skutočný domov u otca i u matky, bez ohľadu na to, že je na dvoch miestach. Aj v prípade zlej komunikácie medzi rodičmi sa striedavá osobná starostlivosť odporúča pretože môže zlepšiť komunikáciu a vzťah medzi rozvedenými rodičmi. Počas striedavej starostlivosti sa stabilizuje a upokojí výchovné prostredie a taktiež je prevenciou proti rozvinutiu syndrómu zavrhnutého rodiča.16 Najdôležitejším kritériom, na základe ktorého súdy rozhodujú o zverení či nezverení dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti je odborný znalecký posudok, v ktorom znalec zhodnotí predpoklady dieťaťa i oboch rodičov na zverenie dieťaťa do striedavej osobnej starostlivosti.
Ak dieťa pociťuje pozitívny citový vzťah tak k otcovi ako aj k matke, obaja rodičia sú výchovne spôsobilí a podieľajú sa na jeho výchove, dieťa sa prispôsobilo výchovnému prostrediu u otca i u matky, striedavá osobná starostlivosť je určite pozitívnym východiskom po rozvode.
1 § 24 ods. 2 zákona č. 36/2010 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov.
2 Čl.18 ods.1 Dohovoru OSN o právach dieťaťa z r. 1989.
3 Bližšie pozri Nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 363/03.
4 Bližšie pozri Uznesenie Ústavného súdu ČR III. ÚS 2621/10.
5 PAVELKOVÁ, B.: Zákon o rodine. Komentár. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2011, s. 116 – 118.
6 Bližšie pozri Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 266/10.
7 Nález Ústavného súdu ČR I. ÚS 2661/10.
8 Bližšie pozri rozhodnutie NS ČR ve věci sp. zn. 25 Cdo 2289/2002.
9 § 24 ods. 4 zákona č. 36/2010 Z. z. o rodine v znení neskorších predpisov.
10 Nález Ústavného súdu ČR II. ÚS 554/04.
11 Rozhodnutie Okresného súdu v Trnave, sp. zn. 27P/34/2013.
12 ARNOLDOVÁ, M.: Úprava práv a povinností rodičov k maloletým deťom na čas po rozvode. In.: LAZAR, J. a kol.: Občianske právo hmotné. Iura Edition, 2010, s. 307 – 308.
13 Nález Ústavného súdu ČR zo dňa 23. februára 2010, sp. zn. III. ÚS 1206/09.
14 § 26 ods. 2 zákona č. 94/1963 Sb. o rodině ve znění pozdějších předpisů.
15 Bližšie pozri: Uznesenie Ústavného súdu ČR zo dňa 5. novembra 2008, sp. zn. II. ÚS 2082/08.
16 ĎURKOVIČ, L. a kol.: Čierna kniha rodičovstva. Vydalo Občianske združenie Liga otcov. Bratislava, 2011. s. 19.
|
JUDr. Lenka Smatanová je absolventka Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a externá doktorandka na Katedre pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V súčasnosti pôsobí ako vyššia súdna úradníčka na Okresnom súde vo Zvolene. |
 |
|
Mgr. Ingrid Valachová je absolventka Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave a externá doktorandka na Katedre pracovného práva a práva sociálneho zabezpečenia Právnickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. V súčasnosti pôsobí ako notárska koncipientka na Notárskom úrade v Novej Bani. |
 |
Článok si môžete prečítať na
https://www.sak.sk/blox/cms/sk/sak/bulletin/archiv/proxy/list/formular/rows/384/attr/name/preview