TRNAVSKÁ UNIVERZITA V TRNAVE
FILOZOFICKÁ FAKULTA
SYNDRÓM ZAVRHNUTÉHO RODIČA, JEHO STRATÉGIE, PREJAVY A POTENCIÁLNE DÔSLEDKY
Bakalárska práca
Trnava, 2013
Tatiana Bednárová
Abstrakt
BEDNÁROVÁ, Tatiana: Syndróm zavrhnutého rodiča, jeho stratégie, prejavy a potenciálne dôsledky. [Bakalárska práca]. – Trnavská univerzita v Trnave. Filozofická fakulta; Katedra psychológie. – Školiteľ: Mgr. Mário Schwarz, PhD. – Stupeň odbornej kvalifikácie: Bakalár.– Trnava: FF TU, 2013, 54 s.
Bakalárska práca sa zaoberá problematikou syndrómu zavrhnutého rodiča, ktorý je častým dôsledkom rozvodových konfliktov medzi rodičmi. Cieľom práce je priniesť poznatky o tejto problematike. Teoretické pozadie približuje jeho prejavy u dieťaťa, stratégie a motívy programujúceho rodiča, jeho dôsledky na dieťa a kontroverznosť syndrómu. Výskumným problémom sú stratégie programujúceho rodiča, prejavy zavrhnutia, faktory obnovenia vzťahu so zavrhnutým rodičom a potenciálne dôsledky syndrómu. Bakalárska práca je prípadovou štúdiou 24 ročnej participantky, u ktorej syndróm pretrvával približne štyri roky. Výsledky dát autorka získala prostredníctvom kvalitatívnej metodológie. S participantkou bolo robené pološtruktúrované interview s možnosťou otvorených otázok. Výsledky ukázali, že medzi najhlavnejšie stratégie programujúceho rodiča patrilo očierňovanie a zhadzovanie rodiča v očiach dcéry. Medzi prejavy zavrhnutia patril odpor voči zavrhnutému rodičovi, pohŕdanie či verbálne a mimické prejavy nepriateľstva. V obnovení vzťahu so zavrhnutým rodičom zohralo značnú rolu oslabenie vzťahu s programujúcim rodičom, externé informácie a hodnotový systém. Potenciálne dôsledky, ktoré syndróm vyvolal sú difúzna identita a nedôvera voči ľuďom. Výsledky práce sa snažia prispieť k objasneniu mechanizmov syndrómu zavrhnutého rodiča u dieťaťa a jeho potenciálnych dôsledkov z pohľadu samotného dieťaťa.
Kľúčové slová: Programujúci rodič. Rozvod. Stratégie. Syndróm zavrhnutého rodiča.
Abstract
BEDNÁROVÁ, Tatiana: The parental alienation syndrome, its strategies, manfestations and potential consequences. [Bachelor thesis]. – Trnava University in Trnava. Faculta of Philosophy and Arts; Department of psychology. – Supervisor: Mgr. Mário Schwarz, PhD. – Grade of Professional Qualification : Bachelor.– Trnava: FF TU, 2013, 54 p.
The bachelor thesis deals with the topic of Parental Alienation Syndrome, which is a frequent consequence of divorce conflicts between parents. The paper aims at providing knowledge about this topic. The theoretical part familiarizes the reader with the syndrome’s controversy, consequences and manifestations in a child, strategies and motives of a programming parent. The research examines strategies of an alienating parent, manifestations of alienation, factors of relationship restoration with an alienated parent and potential consequences of the syndrome. The thesis is a case study of a twenty four year old participant that exhibited the syndrome over a period of four years. The results were obtained by a qualitative semi-structured interview with the choice of open-ended questions. The results showed that defamation and denigration of the alienated parent were among the main strategies of the programming parent. Alienation primarily manifested in contempt for the parent, aversion and verbal and mimic expressions of hostility. Weakening of the relationship with the alienating parent, external information and the system of values significantly contributed to restoring the relationship with the alienated parent. The syndrome caused the examined participant to develop a diffused identity and distrust of people. The thesis attempts at clarifying the mechanisms of PAS and its potential consequences from the perspective of a child.
Keywords: Alienating parent. Divorce. Parental Alienation Syndrome. Strategies.
Obsah
Úvod ....................................................................................................................................... 7
1 Rodina a dôsledky rozvodu ............................................................................................ 9
1.1 Prežívanie rozvodu u adolescenta ........................................................................... 10
1.2 Neprítomnosť rodiča v rozvedenej rodine .............................................................. 11
2 Syndróm zavrhnutého rodiča ........................................................................................ 13
2.1 Prejavy a diagnostika SZR ......................................................................................... 15
2.2 Vlastnosti programujúceho rodiča ........................................................................... 18
2.3 Motívy programujúceho rodiča .................................................................................. 19
2.4 Stratégie programujúceho rodiča ............................................................................. 20
2.5 Dopad SZR na dieťa ................................................................................................... 21
2.6 Kontroverznosť SZR .................................................................................................... 22
3 Výskumný problém a ciele výskumu ............................................................................ 24
3.1 Výskumné otázky .......................................................................................................... 25
3.2 Výskumný súbor - prípadová štúdia ......................................................................... 25
3.3 Postup výskumu ........................................................................................................... 25
3.3.1 Metódy získavania dát .............................................................................................. 26
3.3.2 Metóda spracovania kvalitatívnych dát .................................................................. 26
3.3.3 Metódy analýzy dát .................................................................................................... 26
4 Interpretácia kvalitatívnej analýzy ................................................................................. 28
4.1 Stratégie programujúceho rodiča ............................................................................ 28
4.2 Reakcie participantky na stratégie matky ............................................................... 29
4.3 Vzťah s programujúcim rodičom ............................................................................. 30
4.4 Vzťah so zavrhnutým rodičom .................................................................................. 31
4.5 Prejavy zavrhnutia rodiča ........................................................................................... 32
4.6 Slabnutie zavrhovania rodiča .................................................................................... 33
4.7 Obnovenie vzťahu so zavrhnutým rodičom ............................................................ 34
4.7.1 Hnev na programujúceho rodiča .......................................................................... 35
4.8 Potenciálne dôsledky zavrhnutia rodiča u participantky ...................................... 35
5 Diskusia ........................................................................................................................... 37
Zhrnutie výsledkov a odporúčania pre prax .................................................................. 42
Záver .................................................................................................................................... 44
Zoznam použitej literatúry ................................................................................................. 45
Zoznam príloh ..................................................................................................................... 51
Zoznam skratiek a symbolov
SZR – Syndróm zavrhnutého rodiča
Úvod
Syndróm zavrhnutého rodiča je koncept, ktorý vznikol v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Je to psychická forma detského zneužívanie a jeho hlavným znakom je očierňovanie rodiča dieťaťom bez racionálnych dôvodov, za ktorým stojí programovanie druhého rodiča, resp. vedomé či nevedomé stratégie podnecujúce dieťa k zavrhnutiu druhého rodiča. Syndróm zavrhnutého rodiča je dodnes konfrontovanou tematikou, napriek jeho častému, avšak prehliadanému a neuvedomenému výskytu. Autori najmä zahraničných štúdií poukazujú na jeho závažnosť a frekventovanosť v súvislosti so stálym počtom zvyšujúcich sa rozvodov. Empirické výskumy týkajúce sa tohto fenoménu sú stále v začiatkoch, napriek tomu, ich zistenia poskytujú nový náhľad a hlbšie preskúmanie tohto syndrómu, najmä čo sa týka diagnostiky, prejavov, mechanizmov syndrómu, vlastností rodičov detí, u ktorých sa syndróm vyskytne. Literatúra však poskytuje málo údajov napr. o jeho vplyve, či zavrhnutia z hľadiska veku dieťaťa, alebo obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom. Medzi významných autorov patria R. Gardner, A. Bakerová, v českom prostredí známy autor zaoberajúci sa touto témou bol E. Bakalář. Na Slovensku je tento koncept medzi odborníkmi málo známy a je potrebné sa s ním viac oboznámiť, preskúmať a tak vyvinúť efektívnu prevenciu proti jeho výskytu v rozvedených rodinách. Združenie Ligy otcov poskytuje laickú pomoc rodičom, z praxe prevažne otcom, ktorých deti zavrhli.
Práve pre zaujímavosť tohto fenoménu, nedostatok literatúry v slovenskom a českom odbornom prostredí a potreby riešenia jedného z rozvodových dôsledkov, sme sa rozhodli spracovať syndróm zavrhnutého rodiča v krátkom priblížení teoretického pozadia, výskumov a následne empirického preskúmania v kvalitatívnej analýze.
Naša práca si kladie za cieľ prispieť empirickými dôkazmi k tomuto fenoménu z pohľadu samotného dieťaťa, ktoré jedného z rodičov zavrhovalo niekoľko rokov. Doteraz žiadna záverečná práca sa na Slovensku nevenovala syndrómu zavrhnutého rodiča z pohľadu dieťaťa. Kvantitatívne výskumy sú náročné z hľadiska získania vhodných participantov a na Slovensku nebola doteraz vyvinutá diagnostická škála určenie syndrómu a diagnostiku stupňa zavrhnutia rodiča u dieťaťa. Naša práca kvalitatívne analyzuje syndróm, ktorý sa vyskytol u participanta a rozoberá stratégie, ktorými programujúci rodič pôsobil a následne jeho prejavy zavrhnutia u dieťaťa. Tieto môžu prispieť k rozpoznaniu okolia pri podobnom výskyte u dieťaťa počas rozvodových konfliktov a napomôcť včasnému riešeniu situácie najmä u mladších detí, kde je potrebná terapeutická intervencia.
Z retrospektívneho hľadiska participanta chceme prispieť k tematike obnovenia vzťahu so zavrhnutým rodičom a jeho faktormi, ktoré sú nápomocné k uzdraveniu vzťahu zavrhnutého rodiča s dieťaťom. Podľa niektorých odborníkov je takáto obnova je možná len vďaka odbornej intervencii, avšak zatiaľ žiadne empirické argumenty k tomuto názoru nie sú. Vek zohráva dôležitú úlohu pri výskyte tohto syndrómu a rovnako aj pri procese obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom. Ďalším cieľom našej práce je ukázať potenciálne dôsledky, ktoré syndróm môže mať na osobnosť a jeho vzťahy nielen smerom k rodine, ale aj sociálnemu okoliu.
Predpokladáme, že získané poznatky prispejú k jeho oboznámeniu ako odborníkom, tak aj širšej verejnosti a podnietia hlbší záujem o nové empirické výskumy syndrómu zavrhnutého rodiča.
1 Rodina a dôsledky rozvodu
Rodina je univerzálnou sociálnou skupinou, v ktorej prebiehajú významné sociálne a psychologické javy v živote jednotlivca, pomáha mu vytvoriť pevné sociálne väzby a poskytuje bezpečné prostredie pre jeho ďalší psychosociálny vývin. Avšak jej jednoznačné vymedzenie je z viacerých hľadísk nemožné (Výrost, Slaměník, 1998). Jej základnými funkciami sú biologicko-reprodukčná, ekonomicko-zabezpečovacia, emocionálna, socializačne-výchovná. Vo funkčnej nukleárnej rodine matka zabezpečuje prijatie dieťaťa, lásku, istotu, ochranu, komunikáciu, osobný príklad a model ženskej roly. Otec zabezpečuje príklad pre správanie sa, čas strávený s dieťaťom, ochranu, rozhodnosť, samozrejme lásku, komunikáciu, model mužskej role, podporu a ochranu pre matku. Partnerstvo je vzťah získaný a narodením dieťaťa sa stáva aj vzťahom, ktorý je vrodený (Špaňhelová, 2010). Rodina je stabilnou jednotkou spoločnosti, no v súčasnosti sa mnohé rodiny rozpadajú a následkom toho sa stáva rozvod. Štatisticky sa rozvádza približne každé druhé manželstvo a táto rozvodovosť má zvyšujúcu sa tendenciu. Rozvod rodičov je rozpadom partnerstva, no rodičovstvo zrušiť nie je možné (Špaňhelová, 2010). Vnímanie rozvodu sa za posledné dekády zmenilo, no jeho konzekvencie ostávajú tie isté a pôsobia negatívne vo väčšine ohľadov na každého člena rodina.
Rozvod predstavuje formálno-právne ukončenie manželského vzťahu dvoch jednotlivcov, administratívnym riešením v procese rozvratu manželstva v prípade, ak zlyhali všetky ostatné cesty k vyriešeniu problémov, ktoré sa v rodine postupne objavili (Matějček, Dytrych, 1999). Rozvod, ako spoločenské opatrenie, ktoré zasahuje do života rodiny, prináša „celú radu negatívnych dôsledkov, ktoré sa prejavujú v najrôznejších oblastiach života“ (Matějček, Dytrych, 1999, s. 31). Pozitívne aj negatívne podnety pôsobiace na rozpadnutú rodinu predstavujú psychický stres. Táto rozvodová adaptácia je relatívne dlhodobý proces, v ktorom by malo postupne dôjsť k obnove pocitu životnej spokojnosti a tiež vytvorenia nového životného štýlu (Matějček, Dytrych, 1999). Adaptácia je subjektívna a závisí od niekoľkých faktorov, ako napr. od veku, osobného temperamentu či podpory sociálneho okolia.
Najzraniteľnejšie sú práve deti, pretože rodičia sú zárukou ich stability a bezpečia. Stres a negatívne aspekty rozvodu môžu pretrvávať u detí dlho po rozvode, a jeho dôsledky bývajú dlhotrvajúce (Heard 2007). Jedným z negatívnych dôsledkov u detí, ktoré vyrastajú v rodinách charakterizovanými rodičovskými konfliktami a hroziacou možnosťou odchodu jedného z rodičov, je ich väčšia náchylnosť podľahnúť problémom týkajúcich sa mentálneho aj fyzického zdravia. Príčinou je problém s rozvíjaním ich sociálnej kompetencie a efektívnych emocionálnych a behaviorálnych regulačných schopností (Troxel, Matthews, 2004). Viaceré štúdie zamerané na prežívanie detí a ich prispôsobenie sa rozvodu odhalili niekoľko faktov (napr. Ahrons 2007; Neale, Flowerdew, 2007; Ross, Wynne 2010). Jedným z nich je vnútorný stres a napätie dieťaťa z tlaku rodičov, na ktorej strane by malo dieťa stáť a ktorého rodiča podporovať. Dieťa milujúce oboch rodičov je takto nútené vybrať si jednu stranu pre to, aby nestratilo lásku rodiča, ktorý mu zabezpečuje bezprostrednú a častú starostlivosť. Daný nevedomý proces manipulácie zo strany rodiča môže vyústiť do syndrómu zavrhnutého rodiča.
Reakcia dieťaťa na rozvod je v každom vekovom období rozličná, z hľadiska jeho emocionality, kognitívneho vývinu či sociálnych štruktúr. V krátkosti sa zameriame na prežívanie rozvodu u adolescenta.
1.1 Prežívanie rozvodu u adolescenta
V našej práci budeme považovať adolescenciu za dospievanie, resp. obdobie od detstva po dospelosť ako ho uvádza Vágnerová (2008), t.j. druhú dekádu života. Počas tohto obdobia dochádza k fyzickým aj psychickým zmenám, „ktoré môžeme charakterizovať hlásením sa pudových tendencií a hľadaním spôsobov ich uspokojovania a kontroly, celkovou emočnou labilitou a zároveň nástupom vyspelého (formálne abstraktného) spôsobu myslenia a dosiahnutím vrcholu jeho rozvoja“ (Langmeier, Krejčířová, 2006; s. 142). Adolescent je plný kritiky a prežíva disharmóniu, ktorá sa týka nielen jeho vlastných názorov. Niekedy je za jedno s jedným rodičom, inokedy stojí za druhým, niekedy môže začať kritizovať rozhádaných rodičov bez toho, aby chcel poznať dôvod (Špaňhelová, 2010). Adolescent v tomto období musí zvládnuť vlastnú premenu, dosiahnuť prijateľné sociálne postavenie a vytvoriť si uspokojivú, zrelšiu vlastnú identitu, najmä v období neskoršej adolescencie (Vágnerová, 2008). Z dôvodu hľadania samého seba stráca v rozháranej rodine istotu zázemia, nevie na koho sa obrátiť, za kým vlastne stáť (Špaňhelová, 2010). Rodičia, rovnako matka ako aj otec, hrajú v tejto životnej fáze dôležitú úlohu, najmä v skoršom období, pretože adolescent prechádza spomínanými psychickými, behaviorálnymi a sociálnymi zmenami (Levin, Currie; 2010). Pozitívne aj negatívne podnety rozvodu vyvolávajú u neho nový druh psychickej záťažovej situácie a stresu, ktorý môže viesť k depresii či úzkosti (Matějček, Dytrych, 1999; Ross, Wynne, 2010). Okrem zmien v osobnosti adolescenta sa tak musí vyrovnávať s externými vonkajšími okolnosťami v rodine, ktoré predstavujú psychickú záťaž a vyžadujú vhodné zvládacie stratégie.
V neskoršej adolescencii jednotlivci nemajú záujem o problémy svojich rodičov. Od rodičov očakávajú, že im vyjdú v ústrety, budú ochotní ich vypočuť, poradiť a pomôcť im. Situácia, kedy je naopak potrebné venovať pozornosť rodičovi ich dáva do pozície opozície. Rastie riziko útekov z domova či predčasných sobášov (Novák, Průchová; 2007). Emery (in Shin et al., 2009) ďalej dodáva, že v rozvedenej rodine adolescenti prechádzajú rôznymi stresujúcimi situáciami, ktoré môžu viesť k riziku behaviorálnych, emocionálnych, zdravotných či školských problémov. Vysoko konfliktná rodina sa u adolescentov ďalej spája s nízkou subjektívnou pohodou, vnútornými konfliktami a taktiež problémami v správaní, vyplývajúcimi z jeho vnútorného napätia (van der Aa et al., 2010). Takéto konflikty môžu zanechať dlhodobé následky v identite mladého adolescenta a v jeho vnímaní okolitých vzťahov, najmä partnerských.
Avšak nielen deti trpia dôsledkami rozvodu, resp. porozvodového rodičovského konfliktu. Konflikt medzi rodičmi ovplyvňuje samotný rodičovský vzťah, čo má za následok takisto zhoršenie vzťahu medzi rodičom a dieťaťom a tým pádom rodičovskú zníženú schopnosť rozpoznať a zároveň adekvátne reagovať na emocionálne potreby dieťaťa, čo negatívne vplýva na správanie sa adolescenta (Esmaeili, Yaacob, 2011). Konflikty v rodine vedúce k rozvodu, majú za následok stratu jedného z rodičov z intenzívneho a stáleho bezprostredného kontaktu.
1.2 Neprítomnosť rodiča v rozvedenej rodine
Ak dieťa nežije s oboma rodičmi, chýbajú mu podstatné zdroje, ktoré mu mohli byť poskytnuté absentujúcim rodičom. Niektorí tvrdia, že rozvedení otcovia sa adaptujú na takéto rodičovstvo tak, že si berú na seba viac stereotypných aktivít, ktoré by inak zastávala v rodine matka. A zase, rozvedené matky sa snažia poskytnúť dieťaťu viac interpersonálnych podnetov, zatiaľ čo naopak otcovia sa snažia o finančné zabezpečenie (Heard, 2007). Je nesporné, že k lepšiemu prispôsobeniu sa dieťaťa k rozvodu napomáha vrúcny vzťah ako zo strany matky, tak aj otca. Štúdia, týkajúca sa týchto dvoch premenných na 182 deťoch, ukazuje negatívnu koreláciu s problémovým správaním u dieťaťa (Sandler et al., 2008). Aj toto je jeden z dôvodov, prečo by sa na porozvodovej starostlivosti o dieťa mali rovnakou mierou podieľať obaja rodičia. Dôležitým negatívnym aspektom vzťahu medzi deťmi a rodičmi po rozvode je strata intenzívnej komunikácie. Štúdia od Levinovej a Currieovej (2010) zistila, že pre well-being a spokojnosť je potrebná komunikácia s oboma rodičmi. Najmä medzi chlapcami, ktorí nežili s oboma rodičmi sa ukázalo, že bývanie iba s jedným rodičom malo vplyv na ich nižšiu mieru životnej spokojnosti (Levin, Currie; 2010). Častým dôsledkom rozvodu býva narušený vzťah najmä s otcom. Po rozvode v materskej starostlivosti zostáva približne 96% detí. Bakalář (2002) na základe viacerých štúdií vymenováva niekoľko možných dôsledkov takéhoto odlúčenia od otca, napr. „problém vzrastania trestnej činnosti u mladistvých, závislosť na alkohole a na drogách, tehotenstvo u neplnoletých, promiskuita, vzdor voči pravidlám, normám, zákonom a v neposlednej rade i vandalizmus“ (Bakalář, 2002, s. 141). Ďalej, „bola zistená úzka súvislosť medzi neprítomnosťou otca a pravdepodobnosťou, že dieťa nedokončí školu, že sa bude pokúšať o samovraždu, že sa stane obeťou sexuálneho zneužitia alebo že bude neskoršie nezamestnané“ (Bakalář, 2002, s. 141). Dané štatistické zistenia neznamenajú bezprostredný dôsledok neprítomnosti otca, avšak stojí za povšimnutie vplyv absencie mužskej role v rodine, ako pre chlapcov, tak dievčatá. Menej častým prípadom je okolnosť, kedy dieťa je zverené do starostlivosti otca. V takomto prípade môžu dieťaťu chýbať práve tie aspekty, ktoré do vzťahu vnáša osobnosť matky.
Kruk (2012) tvrdí, že deti potrebujú oboch rodičov v ich živote, ako pred rozvodom, tak aj po ňom, aby boli nielen fyzicky, ale aj emočne naplnené, pretože odchod rodiča ohrozuje fyzickú aj emocionálnu bezpečnosť dieťaťa. Pre stabilitu dieťaťa je potrebné zabezpečiť takúto prítomnosť jedného aj druhého rodiča v čo najväčšej možnej miere. Tento jav je však ojedinelý. V poslednej dobe je čoraz pozorovateľnejší v takejto porozvodovej situácií fenomén, kedy dieťa pod vplyvom jedného rodiča, s ktorým je častejšie, začne zavrhovať druhého rodiča. Zavrhovanie môže mať rôznu intenzitu a nie je ovplyvnené vekom dieťaťa. Tento prejav nazývame syndrómom zavrhnutého rodiča.
2 Syndróm zavrhnutého rodiča
Syndróm zavrhnutého rodiča je častým dôsledkom rozvodu rodičov a konfliktu porozvodovej starostlivosti o dieťa. Vyskytuje sa v mnohých prípadoch, avšak informovanosť o ňom, ako sociálnymi pracovníkmi, psychológmi, právnikmi či sudcami je žiaľ nedostatočná. Dieťa sa tak stáva ľahkou obeťou sporov rodičov a dopad konfliktov a dôsledkov rozvodu na dieťa je v stálom kolobehu.
Syndróm zavrhnutého rodiča [The parental alienation syndrome - PAS] pochádza od súdneho a detského psychiatra, Dr. Richarda Gardnera, ktorý sa zaoberal starostlivosťou o deti po rozvode (Vassiliou, Cartwright, 2001). Tento termín zaviedol v 80. rokoch 20. storočia, kedy počas jeho práce pozoroval mnoho rozvádzajúcich sa rodín, ktoré mali podobné charakteristiky. Tieto neskôr označil ako syndróm zavrhnutého rodiča (Vassiliou, Cartwright, 2001; Novák, 2008). Gardner však nebol prvý, ktorý tento jav popísal. V roku 1949, psychoanalytik Reich Wilhelm písal vo svojej knihe o rodičoch, ktorí sa prostredníctvom dieťaťa snažili pomstiť ich partnerom. V roku 1952, Louise Despert v jeho knihe „Deti rozvodu“ opísal túžbu jedného z rodičov prekaziť vzťah dieťaťa s druhým rodičom (Bernet, 2008). Ďalej, v roku 1980 Wallerstein a Kelly opísali deti v ich výskumnom projekte, ktoré boli zraniteľné voči vylievaniu hnevu jedného rodiča voči druhému. Boli akýmisi spojencami v boji a v snahe zraniť druhého partnera (Warschak, 2001). Súčasní českí a slovenskí psychológovia zaoberajúci sa touto problematikou hovoria o nekorektnom preklade slova alienation, ktoré v jeho podstatnom zmysle hovorí skôr o odcudzení ako o zavrhnutí. V našej práci budeme používať termín zavrhnutie tak, ako sa v českej a slovenskej literatúre prevažne uvádza.
Syndróm zavrhnutého rodiča (SZR) „označuje proces, kedy je dieťaťu voči rodičovi vštepovaný odpor a kritika, ktoré sú neoprávnené alebo prehnané“ (Gardner, 1996, s. 12). Je to porucha, ktorá vyvstáva najmä v kontexte dohadov o detské opatrovníctvo. Jeho hlavným znakom je „kampaň dieťaťa očierňovať rodiča, ťaženie bez nejakého zdôvodnenia proti dobrému, milujúcemu rodičovi“ (Gardner in Gardner, Sauber, Lorandos, 2006, s. 5). Zavrhnutie je teda dôsledkom vplyvu rodiča na dieťa a znevažovania druhého rodiča samotným dieťaťom. Prispievanie rodiča k vytvoreniu syndrómu sa pohybuje od uvedomeného až po úplne neuvedomený. Časom dochádza k posunu k nevedomému prispievaniu. Prispievajúce faktory sa po určitej dobe zautomatizujú a hlboko začlenia do psychickej štruktúry programujúceho rodiča (Gardner, 1996). SZR zahŕňa programujúceho rodiča, ktorý zapája svoje dieťa do série vedomých a nevedomých techník, ako je napr. brainwashing, k tomu, aby očierňovalo druhého rodiča a je dôsledkom kombinácie vštepovania ideológie programujúceho rodiča, prispievania samotného dieťaťa a takisto prostredia, v ktorom dieťa žije (Gardner, 1996; Gardner 2002, Vassiliou, Cartwright, 2001). Tvrdenie, že takéto deti sú iba popudzované, je príliš zúžené. Termín popudenie znamená, že jeden z rodičov systematicky programuje dieťa proti druhému rodičovi. Programujúci rodič prispieva k odcudzeniu dieťaťa nielen vedome, ale aj podvedome (Gardner, 1996).
Niektorí kritici zastávajú názor, že odcudzenie je prirodzeným dôsledkom rozvodu. Ale „ak je dieťa skutočne [nejakým spôsobom] zneužívané svojím rodičom, [alebo je mu ubližované z jeho strany], potom je jeho hostilita voči nemu oprávnená a vysvetlenie pre jeho nepriateľstvo prostredníctvom syndrómu zavrhnutého rodiča nie je aplikovateľné (Gardner, 2002). Termín SZR je aplikovateľný vtedy, ak zavrhnutý rodič nevykazuje žiadne správanie, ktoré by dalo dieťaťu podnet na jeho zavrhnutie (tamtiež). Gardner (1996) ďalej tvrdí, že SZR je oproti rodičovskému popudeniu doplnený o odcudzujúce a zavrhujúce scenáre vytvorenými samotným dieťaťom. Ak by sa jednalo iba o rodičovskú indoktrináciu, termín popudenia by bol na mieste. Pretože však porucha zahŕňa kombináciu prispievania rodičom aj dieťaťom, vyžaduje to nové označenie, ktoré Gardner pomenoval ako SZR.
V súvislosti so SZR Gardner používa termín „programovanie dieťaťa“, ktorý má dva hlavné postuláty. Prvý je ten, že dieťa verí rodičovi, ktorý s ním žije, na ktorom je závislé. Druhý je ten, že neustále opakované názory rodiča sa stanú pravdou (Gardner, 1996; Novák, 2008). Programovanie označuje taktiky rodiča zamerané na odcudzenie dieťaťa. Jedná sa o vedomý proces, ktorým sa človek snaží ovplyvniť myslenie druhého, preto Gardner prirovnáva tento termín už k vyššie spomínanému, brainwashingu, resp. vymývaniu mozgu, ale len z hľadiska samotnej analógie tohto procesu. Ako tvrdí sám Gardner (2002), programovanie uvádza ako zapríčinenie zvnútornení postojov a odpovedí u druhého človeka. Znamená to implantáciu myšlienok, ktoré môžu byť v priamom protiklade toho, čomu človek pred tým veril.
Zameranie tohto syndrómu môže byť ako proti otcovi, tak proti matke. Častejšie na ne upozorňujú však otcovia, čo je dané mierou zverenia starostlivosti dieťaťa poväčšine matke ako otcovi v pomere 9:1. Z daného vyplýva, že matka má na dieťa väčší vplyv (Novák, 2008). Podľa Gardnerových (1996) pozorovaní, približne len v 10% prípadov je uprednostňovaným rodičom otec a zavrhnutým rodičom matka. Doteraz však žiadne zo štúdií tohto syndrómu explicitne neskúmali frekvenciu zamerania SZR vzhľadom na matku či otca, avšak Bakerová (2006a) v jej kvalitatívnej štúdií zistila, že zo 40 detí so SZR, bolo v 36 prípadoch zavrhujúcim, resp. programujúcim rodičom matka. Takisto výskum Machucy (2005) potvrdzuje, že častejším takýmto rodičom bola matka. Dané výskumy nevyvracajú predpoklady autorov o silnejšom vplyve matky na dieťa (napr. Dunne, Hendrick, 1994). Táto skutočnosť vyplýva aj z faktu, že deti sa dostávajú do opatrovníctva poväčšine matke ako otcovi, napriek tomu je úloha otca v rodine významnou zložkou vo výchove a raste dieťaťa či jeho emocionálnom vývine (Weigel, Donovan, 2006; napr. Kruk, 2010). Ten je potrebný mať na pamäti aj v porozvodovej starostlivosti o dieťa.
Niektorí autori používajú namiesto termínu syndróm zavrhnutého rodiča iba zavrhnutie rodiča [Parental Alienation], kvôli samotnému výrazu syndróm, ktorým dieťa nechcú označiť a nepovažujú ho za reálny syndróm, či SZR vnímajú ako širší koncept (napr. Gardner, 2002; Meier, 2009; Bernet et al. 2010). Taktiež v súčasnosti niektoré literatúry používajú nový pojem: porucha rodičovského zavrhnutia [The Parental Alienation Disorder - PAD] ako novšia forma SZR (Walker, Shapiro, 2010; napr. Bernet et al. 2010). Väčšina literatúr však ponecháva predchádzajúci názov, syndróm zavrhnutého rodiča. Nakoľko je to pôvodný názov tohto konceptu, aj v našej práci budeme používať termín syndróm zavrhnutého rodiča.
2.1 Prejavy a diagnostika SZR
Syndróm zavrhnutého rodiča (SZR) je aplikovateľný vtedy, ak sú splnené tieto tri podmienky:
a) odmietanie a určité očierňovanie rodiča, situácia je stála a nedeje sa len príležitostne
b) odmietanie je neopodstatnené, a odcudzenie nie je relevantnou odpoveďou na správanie sa takéhoto rodiča
c) je to čiastočný dôsledok druhého rodiča, neodcudzeného, a jeho vplyvu.
Kritici robia tú chybu, že často dávajú do spojitosti so SZR len prvý bod, to však znamená nepochopenie celého konceptu tohto syndrómu. Toto odcudzenie je však z veľkej miery spôsobené obľúbeným rodičom a je iracionálne. Termín SZR môžeme teda použiť na deti, ktoré sú odcudzené rodičovi, a to iracionálne a pod vplyvom obľúbeného rodiča (Warschak, 2001, pozri tiež Warschak, 2003).
Gardner (1996, Gardner, 2002; Bakalář, 2006, napr. Warshak, 2003) uvádza osem diagnostických kritérií pre syndróm zavrhnutého rodiča:
1. Nenávistná kampaň za degradáciu rodiča či kampaň zhadzovania: dieťa prejavuje silnú nenávisť k zavrhnutému rodičovi. Na otázku smerujúcu k tomuto rodičovi, dieťa začne vymenovávať množstvo záporných charakteristík, zlých činov či negatívneho správania. Dieťa však voči rodičovi prechováva stále pozitívne pocity, ale tieto sú potlačené. Prejavy nenávisti sú najočividnejšie, keď je dieťa v prítomnosti oboch rodičov, čo je pozorovateľné napr. pri predávaní dieťaťa zavrhnutému rodičovi.
2. Slabé, banálne a neodôvodnené či absurdné zdôvodňovanie nenávisti: tieto sa týkajú odporu k stretnutiu so zavrhnutým rodičom, či nenávisti voči nemu. Dieťa má iracionálne a smiešne vysvetlenia pre nepriateľstvo so zavrhnutým rodičom. Dokonca si samé vytvára svoje vlastné zavrhujúce scenáre, ktorými dopĺňa to, čo mu vštepuje programujúci rodič.
3. Nedostatok až neprítomnosť ambivalencie (čiernobiele hodnotenie rodičov): deti so SZR nie sú schopné vidieť pozitívne a zároveň negatívne aspekty osobnosti rodiča. Ich hodnotenie spočíva v teórii, že „nenávidený rodič“ je úplne zlý a „milovaný“ je, naopak, úplne dobrý.
4. Fenomén nezávislého mysliteľa: deti so SZR mnohokrát tvrdia, že rozhodnutie zavrhnúť druhého rodiča je ich vlastným. Akékoľvek prispenie zo strany programujúceho rodiča popierajú, dokonca sú ním chválené za ich „vlastné názory“. Programujúci rodič to neskôr zneužíva, a prezentuje to pred inými ľuďmi, najmä posudzovateľmi výskytu SZR, napr. aj týmto spôsobom: „Dieťa, po tom všetkom už, čo videlo, si samé vytvorilo názor.“
5. Reflexívna podpora programujúceho rodiča v rodičovskom konflikte: dieťa reflexívne súhlasí so všetkým, čo programujúci rodič hovorí. Na protiargument zo strany druhého rodiča nečaká alebo ho úplne odignoruje. Dieťa prijme akékoľvek obvinenie na zavrhovaného rodiča bez najmenších pochybností.
6. Neprítomnosť pocitu viny: dieťa nad zavrhnutým rodičom prejavuje absolútny nezáujem a neprežíva žiaden pocit viny za to, že rodič trpí. Nedostatok pocitu viny však nie je výsledkom kognitívnej nezrelosti. Ďalej absentuje aj pocit vďačnosti za darček či rodičovské platenie finančných výdavkov dieťaťa.
7. Prítomnosť vypožičaných scenárov: z obsahov obvinení dieťaťa je zrejmé, že dané informácie mu boli interpretované od programujúceho rodiča. Dieťa používa výrazy, ktoré sa za normálnych okolností v jeho slovníku nevyskytujú. Ak by sme po dieťati chceli ich bližšie vysvetlenie, nevie poskytnúť uspokojivú odpoveď. Táto sa týka najmä malých detí.
8. Rozšírenie nepriateľstva na celú rodinu zavrhnutého rodiča: patria sem súrodenci, bratranci, sesternice, strýkovia atď. Hostilita ďalej expanduje aj na priateľov zavrhnutého rodiča, ich deti a taktiež blízkych. Toto nepriateľské správanie je opäť výraznejšie v prítomnosti „milujúceho rodiča“. Tento problém sa najčastejšie týka prarodičov. Toto odcudzenie môže trvať aj roky a spôsobiť stratu určitých dôležitých psychologických väzieb v rodine.
Gardner (1996; Weigel, Donovan, 2006; Baker 2007) definoval tri možné stupne syndrómu zavrhnutého rodiča, ktoré si vyžadujú rozličný terapeutický či právnický prístup:
1. Mierny stupeň SZR: v tejto úrovni sú vyššie spomínané symptómy u dieťaťa minimálne, nachádzajú sa tu prechodné problémy vo vzťahu medzi dieťaťom a zavrhnutým rodičom, ktoré zväčša v čase návštevy odznejú, avšak deti počas nej môžu byť niekedy nespokojné a podráždené. Odcudzené správanie má po súdnom jednaní o opatrovníctvo dieťaťa tendenciu úplne zmiznúť. Programujúci rodič v tomto type SRZ má k deťom zvyčajne zdravý psychický vzťah. Rodič si je vedomý, že odcudzenie od druhého rodiča nie je pre dieťa dobré, a preto sa naproti nemu správa rozumne a racionálne. Napriek tomu sa však programujúci rodič snaží o upevnenie svojej pozície práve prostredníctvom programovania.
2. Stredne ťažký stupeň SZR: hlavnú úlohu pri tomto stupni zohráva zlosť odmietaného programujúceho rodiča, ktorý vymýšľa množstvo ospravedlnení v snahe znížiť počet návštev u zavrhnutého rodiča a jeho programovanie dieťaťa je pomerne výrazné. Vyskytuje sa tu kampaň zhadzovania. Vzťah programujúceho rodiča s dieťaťom je pomerne zdravý, avšak s prímesou jeho zlosti. Deti sa v tomto stupni nachádzajú v správaní niekde uprostred ťažkého a mierneho stupňa. Sú ochotnejšie vzdať sa ich kampane zhadzovania najmä ak sú dlhšiu dobu so zavrhnutým rodičom, avšak návštevy sú problematické a dieťa sa správa protichodne. Ich hlavným motívom pre vytváranie si očierňujúcich scenárov je udržanie si pozitívneho vzťahu k programujúcemu rodičovi.
3. Ťažký stupeň SZR: deti v tomto pásme SZR sú veľmi neústupčivé v ich nenávisti voči zavrhnutému rodičovi, odmietajú návštevy, dokonca sú schopné z nich utiecť, pretože prežívajú paniku. Programujúci rodič a dieťa majú medzi sebou nezdravú alianciu založenú na ich paranoidnej fantázií o zavrhnutom rodičovi. V mechanizme tejto paranoji stojí projekcia programujúceho rodiča. Vzťah dieťaťa so zavrhnutým rodičom je postupne upadajúci až môže byť úplne zničený.
2.2 Vlastnosti programujúceho rodiča
Kopetski (1998a) počas 20 rokoch analyzovala 600 rodičov, ktorí mali súdne spory o dieťa. Identifikovala 4 hlavné charakteristiky rodičov, ktorí mali odcudzujúce správanie vedúce k SZR u detí. Prvou z nich je paranoidné správanie a narcizmus s ohľadom na vzťahy s ostatnými, ktoré sú často výsledkom skrytej poruchy osobnosti. Ďalej nadmerné využívanie psychickej obrany ako zvládacieho mechanizmu pre vnútorné utrpenie, ktoré vedie k externalizácií myšlienok, postojov, pocitov a zodpovednosti za nešťastie ako forma určitej nezdravej sebazáchovy. Treťou charakteristikou sú substituované pocity odmietnutia a pocity smútku z rozvodu do veľkého hnevu, ktorý slúži ako kompenzácia. Poslednou vlastnosťou je absencia ambivalencie v konfliktoch medzi rodičmi v pôvodnej rodine programujúceho rodiča.
Rand (1997) taktiež zosumarizoval určité charakteristické povahové črty pre programujúcich rodičov. Medzi ne patrí skrytá narcistická zraniteľnosť, ktorá spočíva v tom, že takýto rodič nemá vybudovanú zdravú identitu, a preto využíva obranné mechanizmy ako je projekcia či popretie. Ďalšou črtou je snaha zakryť vlastné rodičovské nedostatky tým spôsobom, že pozornosť presúva z vlastných vnútorných problémov sublimáciou do stratégií odcudzovania. Podstatnou črtou je aj predispozícia k zraniteľnosti voči prípadnému citovému naviazaniu sa a separácie. Typická je aj silná intrapersonálna potreba kontrolovať, motivovaná túžbou po moci, vplyve a dominancii. Ako poslednú vlastnosť udáva obsesívnu a nekontrolovateľnú túžbu po pomste voči svojmu exmanželovi/exmanželke. Česká štúdia od Pavláta a Janotovej (2006) sa zhoduje s ostatnou literatúrou, podľa ktorej bol u rezidenčných rodičov vysoký výskyt psychických porúch, resp. čím môžeme predpokladať tento výskyt u programujúcich rodičov. Tento fakt však zatiaľ empirické dôkazy nepotvrdzujú a podľa nášho názoru nie je validný.
Výsledky štúdie od Siegela a Langforda (1998) týkajúcich sa vlastností rodičov tvrdia, že rodičia vykazujúci odcudzujúce správanie vedúce k SZR u detí popierajú osobnú zodpovednosť za rozvod či rodinné problémy a samých seba vidia ako úbohé obete ich exmanželov/exmanželiek. Súhlasíme s týmto názorom, nakoľko takýto obraz obete následne programujúci rodičia vytvárajú aj u samotného dieťaťa. Medzi ďalšie charakteristiky programujúceho rodiča môžeme zaradiť neistotu, narcistickú povahu, pocit viny, snahu o sebapotvrdenie, neustávajúcu nenávisť voči bývalému partnerovi či stále prehrávanie situácií z minulosti (Warshak 2003). Takéto vlastnosti naznačujú, že programujúci rodič má vybudovanú nezdravú identitu, ktorá sa následne môže prejaviť neprimeraným vzťahom s vlastným dieťaťom.
Bakalář (2006) zaraďuje medzi časté vlastnosti vyššie uvedené, narcistické rysy, neistota a pochybnosť, s ktorými oboma sa zhoduje aj Bakerová (2006) v jej výsledkoch štúdie analýzy programujúcich rodičov, ďalej stála nenávisť k bývalému partnerovi, projekcia, prehrávanie rolí z detstva či dokonca u niektorých rodičov aj možná nenávisť voči deťom, podozrievavosť až paranoja (Bakalář, 2006). Gardner (2006b) hovorí dokonca o paranoji aj u detí, ktorá je výsledkom programovania dieťaťa rodičom a s ktorou musia byť poradcovia oboznámení a vedieť s ňou v prípadnom poradenstve psychoterapeuticky pracovať. Vlastnosti programujúcich rodičov, berúc na vedomie individuálnosť temperamentu, sociálne pozadie a faktory sebautvárania, sa rôznia a časom sa môžu meniť.
2.3 Motívy programujúceho rodiča
Motívy programujúceho rodiča, ktoré ho vedú k odcudzeniu dieťaťa od druhého rodičia sú rôznorodé. Podľa Bakalářa rozoznávame (2006, 1993) osem motívov programujúceho rodiča:
1. Motív pomsty - najciteľnejší je tento primárny motív pomsty. Pri schyľovaní sa k rozvodu sa rezidenčný rodič vyhráža zákazom kontaktu s dieťaťom. Neskôr, vďaka zavrhujúcim technikám, sa nástrojom pomsty stane samotné dieťa.
2. Motív „ochrany“ dieťaťa - Počas manželského konfliktu sklamaný rodič zmení svoje hodnotenie exmanžela z nežnej a citlivej osoby na bezohľadného sebca, násilníka a pod. Programujúci rodič sám seba nezvratne presvedčí o týchto negatívnych vlastnostiach exmanžela, pred ktorým chce dieťa chrániť.
3. Motív bezpečnosti - programujúci rodič má obavy, že by sa o ňom prostredníctvom dieťaťa mohli dostať k exmanželovi nejaké nežiaduce informácie, ktoré by mohol zneužiť.
4. Motív mocenský a potreba vonkajšieho nepriateľa – „pre dobrý pocit byť v práve si [programujúci rodič] vyrába nepriateľa – v tomto prípade z bývalého partnera“ (Bakalář, 2006, s. 45).
5. Motív autority životného vzoru – rodič má potrebou dať svojmu dieťaťu určité životné skúsenosti, vedomosti, názory atď. Z druhého rodiča sa takto stáva konkurent, preto snahou programujúceho rodiča je tohto konkurenta vyradiť z jeho poľa pôsobnosti.
6. Motív preventívne praktický - motív rodiča, ktorý si buduje vzťah s novým partnerom, u ktorého nechce vyvolať pochybnosti prípadného opätovného navrátenia sa k exmanželovi.
7. Obava z neskoršej straty dieťaťa – programujúci rodič prežíva strach, že by dieťa začalo preferovať druhého rodiča.
8. Motív transcendencie – ide o snahu pokračovať v živote svojich detí a zastávať v ňom určitú rolu.
Tieto príčiny vedú rodiča k vedomým alebo nevedomým stratégiám podnecujúcim zavrhnutie druhého rodiča zo strany dieťaťa.
2.4 Stratégie programujúceho rodiča
Stratégie, ktoré používajú programujúci rodičia nesú v sebe odkaz, že druhý rodič je nebezpečný, neschopný a nedôveryhodný a on sám, ako programujúci rodič, by sa stal oslabenejším v prípade pozitívneho vzťahu dieťaťa k druhému rodičovi, a takto by stratilo lásku programujúceho rodiča (Baker, 2007). Táto manipulácia a skryté citové vydieranie je silným predpokladom, že dieťa samé začne prispievať k zavrhovaniu druhého rodiča. Bakerová (2007, pozri tiež Waldron, Joanis; 1996) vymenováva niekoľko stratégií, ktoré programujúci rodič používa, ktoré sú nasledovné: ohováranie druhého rodiča; snaha obmedziť s ním kontakt; odmietnutie a hnev (najmä po návšteve dieťaťa u zavrhnutého rodiča); klamstvo, že druhý rodič nemá dieťa rád; nútenie dieťaťa, aby si vybralo, na ktorej strane chce vlastne stáť; vytváranie dojmu, že druhý rodič je nebezpečný; prílišná dôvera s dieťaťom (rozprávanie osobných detailov z manželstva); snaha nezmieňovať sa o druhom rodičovi, prípadné zakázanie fotografií; nútenie dieťaťa odmietnuť druhého rodiča; snaha obmedziť kontakt so širšou rodinou druhého rodiča; jeho podceňovanie pred dieťaťom; vyvolávanie konfliktu medzi dieťaťom a druhým rodičom.
2.5 Dopad SZR na dieťa
Vplyv SZR na dieťa závisí od rozsahu programovania rodičom, na množstve času stráveným s takýmto rodičom, na veku dieťaťa, ďalej na počte ľudí, ktorí vedia zdravo podporiť dieťa a do akej miery dieťa verí klamstvám o zavrhnutom rodičovi. Identita dieťaťa sa tvorí prostredníctvom identifikácie s oboma rodičmi. Odmietnutie nenávideného rodiča sa takto stáva zvnútorneným odmietnutím, ktoré po čase môže viesť k seba-neprijatiu, depresii či až suicidálnym myšlienkam. Dieťa môže na prvý pohľad vyzerať asertívne a sebavedomé, avšak v skutočnosti cíti smútok, samotu a v určitých sociálnych sférach môže byť nezrelé (Waldron, Joanis; 1996). Tým, že potláča pozitívne emócie voči zavrhnutému rodičovi, vytvára sa psychopatológia prejavujúca sa v tom, že u dieťaťa sa môže zabrzdiť, a vôbec, zdeformovať emocionálny vývin, naruší sa vlastná sebadôvera, ďalej psychosociálny vývin, v rámci ktorého je narušený jeho vzťah k autoritám a zníženie sociálnej diferenciácie (Bakalář, 2006).
Baker a Ben-Ami (2012) v ich štúdií zistili, že dospelí, ktorí zažili v detstve rodičovské zavrhnutie, resp. zavrhovali jedného z rodičov, mali nižšiu mieru sebestačnosti, častejší výskyt depresívnych porúch, nižšie sebahodnotenie a neistú vzťahovú väzbu už ako dospelí. Dané zistenia ukazujú na dlhotrvajúci psychologický vplyv SZR, ktorý môže mať následný dopad na dospelosť, ako napr. romantický vzťah s budúcim partnerom (Baker, Ben-Ami, 2012; Carey, 2003). Takisto sa môže vyskytnúť zneužitie návykových látok ako drogy a alkohol, ďalej slabá dôvera voči iným ľuďom, rozvod či odcudzenie ich vlastných detí od nich samých (Baker, 2007). Štúdia Reayovej (2007) dokazuje, že dospelé deti, ktoré mali skúsenosť so SZR ťažkého stupňa, prežívali vyššiu úroveň úzkosti a psychického stresu. Aj napriek možným negatívnym dôsledkom tohto syndrómu na dieťa a vôbec jeho vzťahu so zavrhnutým rodičom, miera sebautvárania je významným faktorom k prispeniu zmiernenia dôsledkov syndrómu. Podľa výsledkov výskumu Carey (2003) až 60% odcudzených detí, vo veku 18-31 rokov, obnovilo svoj vzťah so zavrhnutým rodičom, čo predpokladá pomerne vysokú úspešnosť opätovnej nápravy vzťahu a jeho uzdravenia. Empirických štúdií týkajúcich sa dôsledkov zavrhnutia rodiča je však stále málo a bolo by preto potrebné, sa tejto problematike ďalej venovať a hlbšie ju skúmať.
2.6 Kontroverznosť SZR
SZR sa v klasifikácií DSM-V zatiaľ nenachádza. Názory na tento syndróm a pomenovanie ako také sa rôznia. Bernet (2008) tvrdí, že SZR je originálnym príkladom mentálnej poruchy, je takmer všeobecne akceptovaný profesionálmi v oblasti mentálneho zdravia. Výskumy ukazujú, že SZR je validný a reliabilný konštrukt. Prijatie kritérií by zredukovalo zneužitie tohto konceptu a taktiež by sa zlepšila liečba detí s týmto syndrómom. Viaceré výskumy dokazujú, že koncept SZR je naozaj platný. Kelly a Johnston (2001), ktorí navrhujú alternatívnu štruktúru pre klasifikáciu odcudzených detí, podávajú zoznam takmer identických symptómov toho, čo oni nazývajú odcudzené dieťa. Vyššie uvedení Dunne a Hedrick (1994) taktiež na základe Gardnerových kritérií SZR diferencovali 16 prípadov ťažkého stupňa rodičovského zavrhnutia od iných prípadov s odlišným porozvodovým poškodením.
Väčšina kritikov vedeckej validity SZR požaduje viac-menej rovnocennosť naproti všetkým psychiatrickým podmienkam. Zahrnutie syndrómu do DSM-V ešte stále nerieši otázku jeho platnosti. Otázka SZR ostáva stále otvorená aj v právnom systéme, nakoľko samotné súdy majú problém pri zaoberaní sa vedeckým dôkazom SZR. Avšak čoraz viac vyvstávajú dôkazy o jeho vedeckom podklade (Clarkson, Clarkson, 2007). Ako navrhuje Warshak (2003a), jednou z pomôcok by bolo vyhnúť sa slovu „syndróm“. Gardner (2006b, s. 53) sám tvrdí, že touto diagnózou môžeme označiť dieťa len v prípade, že „zavrhnutý rodič žiadnym spôsobom dieťa nezanedbával a nezneužíval“. Avšak podľa nášho názoru, nie je nevyhnutné meniť názov „syndróm“, nakoľko predstavuje súbor symptómov a tak spĺňa jeho konotát.
Väčšina kritikov sú však tí, ktorí popierajú možnosť, že dieťa by si vedelo rozvinúť iracionálne zavrhnutie rodiča. Iní, aj keď pripúšťajú existenciu takého zavrhnutia však pochybujú o tom, že je to abnormálne alebo na druhej strane takéto zavrhnutie považujú za prirodzený stav po rozvode alebo vývojovo prediktabilnú reakciu (Warshak, 2003).
Walker a Shapiro (2010) tvrdia, že hlavným problémom je samotné označenie dieťaťa mentálnou poruchou, ktorá môže byť len jednoduchou reakciou hnevu na zmeny v živote dieťaťa po rozvode tým spôsobom, že odmieta jedného z rodičov. Diagnóza SZR by mohla byť pre rodinu a dieťa hanbou a mať negatívne konzekvencie na výpovede rodičov, ktorí by niečo také považovali za domáce násilie. Zástancovia tohto syndrómu priznávajú metodologické štrbiny v publikovaných štúdiách týkajúcich sa SZR, avšak podľa ich názoru klarifikácia kritérií pre SZR prinesie väčšie množstvo výskumov, ktoré pomôžu k jeho diagnostike a liečbe, či prevencii (Walker, Shapiro, 2010).
Akokoľvek, ako tvrdí aj Bakerová (2007), deti vždy trpia následkami rozvodu a najväčší tlak im pôsobí stály a intenzívny konflikt medzi rodičmi, kedy sa jeden z nich manipulatívne snaží o udržanie dieťaťa na svojej strane.
3 Výskumný problém a ciele výskumu
Výskumy syndrómu zavrhnutého rodiča sú stále v začiatkoch. Väčšina zahraničných prác, ktoré uvádzame v teoretickom pozadí, sa zaoberala samotným výskytom zavrhnutia, jeho validitou či týmto fenoménom z pohľadu zavrhnutých rodičov. Z našich doterajších poznatkov, týkajúcich sa syndrómu zavrhnutého rodiča, nedatujeme žiadnu štúdiu či výskumnú prácu, ktorá by skúmala napr. obnovenie vzťahu dieťaťa so zavrhnutým rodičom. Naša práca je retrospektívnou štúdiou a to práve z pohľadu samotného dieťaťa. Avšak Bakerová (2007) zosumarizovala výsledky takýchto interview s deťmi, ktoré zavrhovali rodiča pod vplyvom druhého. Z jej práce čerpáme aj v teoretickom pozadí tohto fenoménu.
Výskumným problémom našej práce je samotný syndróm zavrhnutého rodiča a to z pohľadu participanta, ktorý rodiča zavrhoval nielen po rozvode, ale ktorého zavrhnutie sa začalo už v období pred rozvodom, čo potvrdzuje Dunne a Hedrick (1994) v ich štúdií, kde zistili, že k zavrhnutiu môže dôjsť nielen po separácií rodičov, ale taktiež sa môže vytvoriť v akomkoľvek veku, od dieťaťa až po adolescenta. Daná oblasť zavrhnutia zahŕňa stratégie programujúceho rodiča, prejavy zavrhnutia rodiča, vzťah dieťaťa s programujúcim rodičom a vzťah so zavrhnutým rodičom a obnovenie vzťahu s týmto rodičom.
Cieľom výskumu je zistiť, aké stratégie používal programujúci rodič, ktoré vyvolali zavrhnutie a následne, aké prejavy zavrhnutia sa u participantky vyskytli, nakoľko žiadna zo slovenských štúdií a výskumných prác sa danou problematikou nezaoberala. Bakerová (2007) či Gardner (1996) hovoria o niekoľkých stratégiách rodiča, ktoré používa k programovaniu dieťaťa, ako napríklad sťažnosti na otca pred dieťaťom, ohováranie, klamstvo, snaha obmedziť kontakt so širšou rodinou druhého rodiča atď. Ďalej sa snažíme zistiť, čo napomohlo k obnoveniu vzťahu so zavrhnutým rodičom, resp. aké faktory podnietili zastavenie zavrhovania zo strany participantky. Rasová (2004) v jej výskume konzekvencií tohto syndrómu zistila, že participanti, ktorí mali ťažký stupeň SZR mali problémy vo vzťahoch s dôverou, intimitou a záväzkom. V našej práci chceme tiež zistiť, aké potenciálne dôsledky mal syndróm u našej participantky, nakoľko väčšina výskumných prác skúmala dôsledky najmä u detí (napr. Kopetski, 1998b). Programujúcim rodičom, ktorý bol určený na základe výsledkov štruktúrovaného interview v písanej podobe, bola v tomto prípade matka.
3.1 Výskumné otázky
Výskumné otázky výskumu kvalitatívneho charakteru týkajúceho sa syndrómu zavrhnutého rodiča u participanta sú nasledovné:
Aký vzťah mal participant s programujúcim rodičom pred rozvodom?
Aký mal vzťah participant so zavrhnutým rodičom pred rozvodom?
Aké boli stratégie programujúceho rodiča, ktoré viedli k zavrhnutiu druhého rodiča?
Aké boli prejavy syndrómu u participanta?
Čo prispelo k obnoveniu vzťahu s programujúcim rodičom?
Aké malo zavrhnutie rodiča potenciálne dôsledky v živote participanta?
3.2 Výskumný súbor - prípadová štúdia
Kvalitatívny výskum bakalárskej práce predstavuje prípadovú štúdiu 24 ročnej ženy, ktorá v období neskoršej adolescencie preukazovala jasné symptómy SZR ťažkého stupňa, ktoré sme potvrdili zostaveným štruktúrovaným interview v písanej podobe. Otázky v interview boli vytvorené na základe kritérií SZR od Gardnera (1996) a doplnené z diplomovej práci Trampotovej (2010). Rodičia participantky sa rozviedli pred šiestimi rokmi, programujúcim rodičom bola matka. Syndróm zavrhnutého rodiča pretrvával približne štyri roky. Vzťah so zavrhnutým rodičom, ktorým bol otec, sa pred dvomi rokmi začal obnovovať. V súčasnosti má participantka obnovený vzťah ako s otcom, tak aj s matkou.
Pri výskyte denotátu slova „dieťa“ ho používame vo význame dieťa rodičov.
3.3 Postup výskumu
Bakalárska práca je prípadovou štúdiou. Pod slovom „prípad“ chápeme objekt nášho výskumného záujmu (Miovský, 2006). Jedná sa o „detailné štúdium jedného alebo niekoľko málo prípadov“, kedy ide o podchytenie a popis vzťahov v ich celistvosti (Hendl, 2006 s. 104). Predpokladom je, že „dôkladným preskúmaním jedného prípadu, lepšie porozumieme iným podobným prípadom“ (tamtiež). Z rôznych typov prípadových štúdií, sme si pre našu prácu vybrali: osobnú prípadovú štúdiu, kedy ide o detailný popis určitého aspektu len u jednej osoby. Venuje sa pri tom pozornosť minulosti, kontextovým faktorom či postojom, ktoré určitej (pozorovanej) udalosti prechádzali (tamtiež).
3.3.1 Metódy získavania dát
Metódou zberu dát bolo pološtruktúrované interview, ktoré tvorí medzistupeň medzi neštruktúrovaným a štruktúrovaným interview, čo z neho robí pružnejší výskumný nástroj. Pri tomto type interview sme mali vopred pripravený obsahový rámec a okruhy dotazovania, ktoré sme prispôsobovali tomu, ako sa rozhovor odvíjal (pozri Gavora, 2006). Otázky v tomto interview sa môžu dopĺňať a ich poradie zároveň meniť, aby sme tým maximalizovali úžitok z interview. Pri pološtruktúrovanom interview používame spresnenia a vysvetlenia odpovedí účastníka. Overujeme si správnosť nášho pochopenia a interpretáciu, kladieme rôzne doplňujúce otázky a danú tému rozpracovávame do hĺbky, do akej je to užitočné, vzhľadom na naše ciele k definovaným výskumným otázkam práce (Miovský, 2006). Pred začiatkom rozhovoru bola participantka informovaná o tom, že jej identita je anonymná, rozhovor mohla kedykoľvek ukončiť a v prípade, že sa v rozhovore vyskytli otázky, na ktoré nechcela odpovedať, nemusela.
3.3.2 Metóda spracovania kvalitatívnych dát
Z rozhovoru bol spravený zvukový záznam, vďaka ktorému sme zachytili všetky možné kvality hovoreného slova, a ktorý predstavuje aj kontrolnú funkciu (Miovský, 2006). Následne sme previedli transkripciu, resp. prevod hovoreného prejavu z interview do písanej podoby (Hendl, 2006). Proces transkripcie podľa Miovského (2006) podlieha systematickým aj nesystematickým vplyvom výskumníka, preto sme sa tieto snažili minimalizovať opakovaným posluchom.
3.3.3 Metódy analýzy dát
Transkript po viacnásobnom prečítaní sme podrobili otvorenému kódovaniu. Otvorené kódovanie je časť analýzy, ktorá sa zaoberá označovaním a kategorizáciou pojmov pomocou detailného štúdia údajov a vzniká tým, že významové jednotky vzájomne porovnávame a triedime. Následne bola spravená kategorizácia, pod ktorou rozumieme proces zoskupovania pojmov, ktoré patria pod určitý jav (Strauss, Corbinová, 1999; Gavora, 2006; Miovský, 2006).
4 Interpretácia kvalitatívnej analýzy
Výpoveď participantky sme rozčlenili na jednotlivé podkapitoly v súlade s výskumným problémom syndrómu zavrhnutého rodiča, a to nasledovne: stratégie programujúceho rodiča; reakcie participantky na stratégie matky; vzťah s programujúcim rodičom; vzťah so zavrhnutým rodičom; prejavy zavrhnutia rodiča; slabnutie zavrhovania rodiča; obnovenie vzťahu so zavrhnutým rodičom; potenciálne dôsledky, ktoré mohlo mať zavrhnutie rodiča u participantky.
Konflikty medzi rodičmi participantky začali približne v dobe, keď mala pätnásť rokov. Dovtedy sa jej rodičia nehádali. Ak nejaké konflikty boli, tak malé a s deťmi ich ani jeden z rodičov neriešil. Programujúcim rodičom bola v tomto prípade matka. Participantka má aj sestru, u ktorej sa syndróm zavrhnutého rodiča nevytvoril. Predpokladom, prečo sestra nezavrhla otca je, že mala dobrý a blízky vzťah s otcom, resp. lepší vzťah ako s matkou. Matka pri nej využívala rovnaké stratégie ako pri participantke, ale vzťah sestry s otcom bol silnejší. V rozhovore sa vyskytli mená, ktoré sme pre zachovanie anonymity participantky nahradili iným menom.
4.1 Stratégie programujúceho rodiča
Z výpovede participantky sme vyvodili nasledujúce stratégie, ktoré využívala matka ako programujúci rodič. Kategórie sme rozčlenili na základe stratégií programujúceho rodiča, ktoré popisuje Gardner (1996) či Bakerová (2007), avšak v danej výpovedi sa vyskytli aj iné z nich:
Sťažnosti na otca: matka participantky v období začínajúcich konfliktov sa na otca začala pred dcérou sťažovať, „ že jaký je a ako robí zle veci“.
Obraz obete: samú seba vždy vykresľovala ako obeť a „nepriamo sa snažila vyzerať v pozitívnom svetle, lebo ona bola vždy obeť“.
Očierňovanie: hlavnou stratégiou programujúceho rodiča býva očierňovanie druhého a vyzdvihovanie jeho nedostatkov, čo sa potvrdilo aj analýzou v tomto rozhovore. Participantka to uvádza slovami, ako matka hovorila, aký „on bol ten zlý otec, čo sa mi nikdy nevenoval“, ďalej matka používala na očiernenie otca participantky skúsenosti z minulosti a využívala aj názory iných, napr. „aj tvoja babka vždy hovorila, že ako spravil pri tebe chybu“, že sa svojej dcére nevenoval dostatočne.
Znevažovanie: „Bagatelizovala všetko dobré, čo robí“ a zhadzovala otázkami typu „čo pre teba robí navyše?“, „čokoľvek by spravil, tak by to dala dole“.
Zveličovanie: Matka „zveličila, podčiarkla“ negatívne aspekty vzťahu otca s participantkou. Avšak matka stavala na predchádzajúcej skúsenosti participantky s otcom, ktorý jej v detstve podľa jej slov naozaj nevenoval dostatok času, „a to bol fakt, a to hralo proti nemu, ale ona to tak zneužila a podčiarkla.“
Iracionálne argumenty: znamenajú argumenty, ktoré nie sú odvodené z objektívnej reality a neposkytujú dostatočné vysvetlenia. Participantka o argumentoch jej matky, týkajúce sa vzťahu otca a dcéry, vypovedá nasledovne „ja nemám mať prečo vzťah s otcom“... „lebo to je zlý človek“.
Vyvolávanie pocitu viny: v kontakte s otcom po rozvode matka priamo nezabraňovala, ale otázkami ako „to ty sa s ním teraz budeš akože stretávať, akoby sa nič nestalo?“ vyvolávala pocity viny. Pri možnosti odísť do Ameriky za otcom „bola zásadne proti“. Pocit viny je silným mechanizmom, pôsobiacim pri programovaní dieťaťa.
Uvedené stratégie začala matka využívať už v období pred rozvodom, keď mala participantka asi 16 rokov, avšak stratégie, ako tvrdí, „boli rovnako intenzívne v každom období“. Medzi stratégie, ktoré ale v tomto prípade zneužila matka proti otcovi bolo to, že zneužívala slová dcéry proti otcovi, „často používala“ slová participantky, „aby mu odôvodnila, že je zlý a že treba rozvod. A bolo to zraňujúce od nej a na druhej strane – šak to si myslím“. Matkine výroky sa u participantky zvnútornili, čo je viditeľné na jej výpovedi pri názoroch matky, ktoré odôvodnila: „šak to si myslím“.
4.2 Reakcie participantky na stratégie matky
Stratégie matky podmienili rôzne reakcie participantky naproti matke ale aj samej sebe, ktoré kategorizujeme nasledovne:
Pocit ľútosti: bol konzekvenciou obrazu matky, ktorý v participantke sama vyvolávala. Participantka prežívala voči matke ľútosť a „ju vždy ľutovala, a vždy som mala pocit, že on je ten zlý, ktorý ju núti rozprávať sa, niečo riešiť, a ona chudiatko nechce“.
Zavrhnutie otca: slová matky očierňujúce otca spôsobovali u participantky čoraz väčšie zavrhnutie jej otca, „áno je to tak, so mnou nekomunikuje, nemá ma rád, je zlý na maminu, a ani sa k ničomu nevyjadrí“. Vyššie sme uviedli jej slová o otcovi, ako o zlom človeku. Prebraté scenáre: participantka začala od matky preberať jej používané frázy, ktoré Gardner (1996) nazýva ako preberanie scenárov. Spomína si, ako „aj babka s tetou povedali „Lucia to sú slova tvojej mamy!“ , z daných vyjadrení nebola nadšená, pretože „vždy chcela mať ten môj názor, ale v tomto som sa nechala ňou zmanipulovať“. Na argumenty proti otcovi, ktoré „boli doslova používané jej argumenty. Ja som proste vždy použila jej slová“. Ako konkrétnu frázu si spomína na: „Nech nám dá svätý pokoj“ a „a pre nás všetkých je lepšie, keď odíde“.
Výčitky a vnútorný konflikt: matkine slová a verbálna indoktrinácia spôsobovali participantke pri kontakte s otcom po rozvode „brušné problémy, aj psychické, zvládnuť to, že ja som s ním a jej to vadí. Ja som mala výčitky, že som s ním“. Pocity viny boli najkľúčovejším prvkom, aj vďaka ktorému participantka odmietala kontakt s otcom.
Pocit viny: hlavne po rozvode „mamina znásobovala ten pocit viny“, jej otázky podotýkala „prečo by sme sa s nim stretávali? Prečo by sme s ním mali komunikovať?“. Poznámky matky, ktoré explicitne vyjadrovali jej nesúhlas, v tomto prípade stretávania sa s otcom, vyvolávali pocity viny u participantky najmä voči samej sebe, že robí niečo zlé, čo sa matke nepáči, s čím nesúhlasí.
Zvnútornené slová matky: názory matky sa participantke tak zvnútornili, že sa po čase stali aj jej samými, napr. „šak on ma nemá rad. A myslela som si, že je to naozaj môj názor a ono naozaj aj bol.“ Avšak daný názor bol vypovedaný matkou, ešte v časoch začínajúcich konfliktov, kedy tvrdila, že „nemal ťa až tak rád, nechápem, prečo je k tebe takýto“.
Zahladené pochybnosti: ak sa chcela pozrieť na vec z druhej strany, resp. mala nejasné otázky a pochybnosti o tom, či sú veci tak ako ich prezentuje matka, táto pochybnosť „bola rozmetaná tým, čo mamina povedala, alebo tým že ma dala dole. Potom som to prestala robiť, lebo som pochopila, že on je ten zlý“.
4.3 Vzťah s programujúcim rodičom
Základom pre zavrhnutie druhého rodiča a vplyvnou indoktrináciu býva dobrý vzťah s programujúcim rodičom, ktorému dieťa dôveruje a aj považuje za dôveryhodnú osobu. Participantka mala s matkou silný a intenzívny vzťah. Ako sama tvrdí, „bol veľmi intenzívny, pripútaný“...“blízky pred rozvodom aj po ňom, počas, celé som to s ňou prežívala“.
Obdiv matky: participantka videla svoju matku „ako najúžasnejšiu ženu na svete, že koľko vytrpela“. V danom obraze sa odráža programujúci rodič ako obeť, avšak zároveň ako statočný a silný v daných okolnostiach. Participantka matku „považovala za statočnú a za tú, ktorá to zvládne“. Obdiv bol aj z dôvodu, „že tak dlho s tým zlým človekom vydržala“.
Prenos partnerstva: ich role boli nevyvážené, sama to opisuje nasledovne: „Ja som neplnila úlohu dcéry ani náhodou, ja som v tom vzťahu nebola dcéra, ale kamarátka, ale ten tlak som vtedy cítila ja, pretože s nikým iným to nezdieľala“. V ich vzťahu nastal akýsi prenos partnerstva a obe sa stali vzájomnými spojencami a nevyrovnanými priateľkami.
Spolupatričnosť a súdržnosť: počas rozvodu aj v období po ňom používala frázy ako „nás“, „my dve“, „my tu sme“ a on ten zlý tam“, v ktorých bolo vyjadrené partnerstvo a vzájomná podpora.
Dôvera voči matke: silným prvkom v ich vzťahu bola veľmi silná dôvera participantky voči matke, „vedela som iba čo mi povedala, som jej bezvýhradne dôverovala.“. Slová matky mali pre participantku dôveryhodný obsah, „prijala čokoľvek, čo povedala. Lebo ona bola vzorom.“ a „určite má pravdu, lebo ona ma má rada“.
Obraz samej seba: vzťah bol teda stále intenzívny a zo strany dcéry „v rámci vzťahu stále bol úprimný z mojej strany“. Participantka samú seba vnímala ako „stĺp, ktorý tu musí stáť, ktorý ju musí podržať, a ja to proste musím vyriešiť“. Matka týmto spôsobom presúvala zodpovednosť a časť jej bremena na dcéru.
4.4 Vzťah so zavrhnutým rodičom
Vzťah s otcom sa začal zhoršovať správaním participantky, ktorá ho postupom času úplne zavrhla, avšak značným základom bol ich krehký vzťah v minulosti, resp. detstve.
Zlý vzťah v minulosti: otec so svojou dcérou nemal tak dobrý vzťah ako bol jej vzťah s matkou, „ja si pamätám, aký sme mali my vzťah, a ten bol zlý“. Môžeme usudzovať, že to bol základ pre rozvinutie zavrhnutia a takisto podporou pre stratégie matky udržať si dcéru na svojej strane.
Slabá komunikácia: otec s dcérou problémy nerozoberal, „on sa so mnou vtedy nerozprával alebo predo mnou bagatelizoval“. Participantka však túto slabú komunikáciu vnímala negatívne, „a tým, že otec so mnou nekomunikoval, tak bol pre mňa odpísaný, lebo si nevedel priznať chyby, alebo klamal, čo som si vtedy myslela“. Matka s dcérou problémy riešila, avšak otec to s dcérou rozoberať nechcel „nikdy sa k tomu nevyjadril, nikdy seba neobhájil“, čo matka využila a „používala ako zbraň“.
Aj keď ich komunikácia bola nepostačujúca, na matku pred deťmi nerozprával kriticky ani ju nezhadzoval, „nikdy ju nekritizoval“... „proste fakt na ňu nikdy nekydal.“
4.5 Prejavy zavrhnutia rodiča
Stratégie matky ako programujúceho rodiča smerovali k zavrhnutiu otca, čo sa u participantky prejavovalo nasledovným spôsobom a prejavmi, ktoré popisuje ako:
Pohŕdanie: participantka svojím otcom pohŕdala, svoju skúsenosť odrážajúcu pohŕdanie popisuje nasledovne: „môj otec plakal na zemi a mne z toho prišlo zle „že čo on tu vlastne robí? že on vlastne robí zle a on tu reve?“. Pohŕdanie otcom bolo intenzívne v období pred rozvodom a narastalo, napr. „ho obchádzala“ alebo „nevenovala mu ani pohľad“.
Odpor: voči svojmu otcovi cítila silný odpor a ako hovorí, „nemala voči nemu žiadnu úctu“. Okrem toho, že finančne si svoje povinnosti plnil, „nebolo tam okrem toho nič, za čo by som si ho mala vážiť“.
Odmietanie kontaktu: stretávanie sa a telefonáty po rozvode odmietala, lebo „bola z toho otrávená, a budem jej musieť to povedať, a čo mi on povedal a čo ja jemu a že vôbec zase budem mať pocit viny, že som sa s nim rozprávala. Programovanie matky sa odrazilo nielen v psychickej stránke zábrany vzťahu, ale odmietanie otca dobrovoľne: „stále som mala v hlave, že nesmiem, lebo je to zlý človek a mamine to vadí“ a „mala nervy, prečo mi vôbec volá. Nech mi dá pokoj...nechcela som s ním volať“.
Podpora matky: participantka si bola vedomá aj nesprávneho postoja jej matky voči otcovi, avšak „tým, že otca zavrhovala, sama schvaľovala, ako sa ku nemu správa a keď boli hádky , vždy videla, že on je zlý“.
Absencia pocitu ľútosti: ako uvádzajú Gardnerove (1996) kritériá, aj v tomto prípade nachádzame nedostatok pocitu ľútosti, resp. jeho úplnú absenciu, pretože „v tom období, to bol vyhrotený hnev, hnus, apatia, že jednoducho daj mi svätý pokoj, a ak aj bol nejaký pocit ľútosti, v náznakoch, tak bol zmetený pod koberec“.
Obraz otca: Otca vnímala ako „neúprimného, slabocha, klamára“. Keď sa dostal do depresií, matkin negatívny postoj narastal a „ona ním začala opovrhovať“, ako ďalej participantka pokračuje „prenieslo sa to na mňa a ja som ho tak začala vidieť ako slabocha“. Jej prejavy zavrhnutia sa odrazili teda „opovrhovaním, mimikou, verbálne.“
4.6 Slabnutie zavrhovania rodiča
Slabnutie zavrhovania začalo približne dva roky po rozvode a bolo ovplyvnené viacerými faktormi:
Matkin vplyv: jedným z nich bolo slabnutie matkinho vplyvu, resp. intenzita jej stratégií v čase, keď „už mala iného priateľa“. Ich „vzťah sa oslabil vtedy“.
Absencia role otca: časom sa začalo meniť u participantky, že „nechcela ostať bez otca“ a chcela s ním mať „aspoň aký taký vzťah“. Aj keď na začiatku jeho samého v tejto úlohe nechcela.
Opočúvanie matky: matkine výčitky a stále očierňovanie otca jej „začalo liezť na nervy“, ktorá „v kuse opakovala to isté“.
Hodnotový systém: významnú úlohu tu zohral hodnotový systém dcéry, pretože bola „zástancom odpustenia“ a „nebola som stotožnená s tým, že by som celý čas mala byť nahnevaná na otca“ a takisto vôľa napraviť vzťah s otcom, „ja som ho vlastne možno len prestala chcieť zavrhovať, len som vedela, že čas veci upraví“.
Adolescencia: vývinové obdobie, v ktorom sa participantka nachádzala, malo značný vplyv na zmenu jej pohľadov a vlastnú postupnú nezávislosť od matky, „začala som vtedy byť aj staršia, povedala som si „a dosť, nebudeš mi hovoriť, čo môžem a nemôžem“. To samozrejme vyvolalo konflikty medzi ňou a matkou, lebo „sa snažila pozrieť na vec dvomi pohľadmi“ a „povedala som jej, že si budem robiť ako uznám za vhodné“.
Externé informácie: „zlomovým okamihom“ bol pohľad z inej perspektívy o jej otcovi, resp. o tom, „že sa naozaj snaží“ o vzťah s dcérou. Informácie boli od človeka, ktorému verila, mala s ním blízky vzťah a „ktorý by nechcel manipulovať“.
Pobyt s otcom: dôležitým faktorom, ktorý prispel k počiatočnej zmene pohľadu po rozvode bol intenzívny pobyt u otca v Amerike, „bolo to zlomové. Na letisku som sa dokonca rozplakala, keď som odchádzala“, avšak pocity viny zo strany matky stále pretrvávali, „zároveň ideme domov, kde nesmieme povedať, že nám bolo dobre“.
Po nasledovných činiteľoch sa začalo postupné obnovovanie jej vzťahu s dovtedy zavrhovaným otcom.
4.7 Obnovenie vzťahu so zavrhnutým rodičom
Znovuobnovenie vzťahu s otcom nastalo predminulý rok, resp. štyri roky po rozvode. Matkin vplyv čoraz viac slabol, a „keď sa snažila mať nejaký vplyv“ tak participantke „vadil“. Proti matke sa vedela postaviť so slovami „mami, nebudem to počúvať“. S dospelosťou dcéry prišla aj diferenciácia názorov a celkovo ich „intenzita vzťahu úplne zmizla“. Obnovenie vzťahu podnietili také faktory ako:
Komunikácia o otcom: s otcom si neskôr „niektoré veci vykomunikovali“ a ich vzťah sa pomaly začal meniť.
Faktor času: ako sama tvrdí, „čas mnohé vyliečil“ a postupne sa začali o otcom aj viac stretávať.
Obojstranná snaha: snaha napraviť ich vzťah nebola jednostranná, ale z oboch strán, „proste som sa snažila, a snažil sa aj on, aj keď nás to obidvoch vlastne bolelo...“, podstatná bola otvorenosť zo strany dcéry , kedy „mu dovolila v podstate trošku vojsť do môjho života a vidieť, čo žijem“.
Spoznanie pravdy: celková zmena pohľadov nastala, keď „spoznala, čo vlastne aj mamina robila, čo sa dialo počas manželstva, čo mi vlastne ona nepovedala“, k čomu boli veľmi nápomocné vyššie spomínané informácie od človeka, ktorému verila. To bol podstatný moment, keď „zistila pravdu v mnohých veciach a dozvedela sa, ako to naozaj bolo“. Ľútosť: absentujúca ľútosť začala prenikať na povrch: „ľutovala som to určite, možno aj pred tými informáciami som niektoré veci ľutovala, že proste vôbec som sa nechala až tak možno zmanipulovať“.
Ospravedlnenie: nakoniec došlo aj k ospravedlneniu zo strany participantky a vyjadrenie ľútosti aj zo strany otca.
Napravený obraz otca: obraz otca u nej už „nie je taký skreslený“, lebo „tie okuliare ako keby som dala dole a teraz len proste vidím, že áno, nejaký je, ale to neznamená, že je zlý“.
4.7.1 Hnev na programujúceho rodiča
To, čo participantka prežívala v konfliktnom období voči otcovi, sa paradoxne otočilo oproti programujúcemu rodičovi. Zmena pohľadu na situáciu medzi otcom a matkou v minulosti a odhalenie faktov, ktoré pred tým nevedela, v nej vyvolali silný hnev na matku a úplnú stratu dôvery voči nej. „Neodpustenie prešlo na opačnú stranu a zase tam som to musela riešiť“, pretože jej „padla celá predstava o tom, kto je moja matka“. Participantka to psychicky niesla veľmi ťažko a „úplne bola dole. To, čo som prežila pri ňom, v podstate, že mu chcem odpustiť, som musela prežívať pri nej“.
Avšak v súčasnosti je vzťah s matkou taktiež v poriadku.
4.8 Potenciálne dôsledky zavrhnutia rodiča u participantky
Publikácie a empirické štúdie zaoberajúce sa SZR neposkytujú dostatok údajov o jeho konzekvenciách. Práve preto sme sa v našom výskume prípadovej štúdie zamerali na predpokladané dôsledky, ktoré by syndróm mohol mať, a ktoré sama participantka popísala ako dôsledky nielen samotného zavrhnutia rodiča, ale celej situácie odohrávajúcej sa pred a po rozvode.
Úcta k ľuďom: u participantky sa narušila „úcta k ľuďom, rešpekt“ a celá situácia, ktorá sa odohrávala medzi rodičmi v období pred a po rozvode, ako tvrdí, „ovplyvnilo to, ako ľudom nedôverujem, nepotrebujem ich.“
Nedôvera: táto nedôvera má následky do súčasnosti, motívom ľudí nedôveruje, „neverím ich pohnútkam“. Dôvera bola narušená najmä po odznení zavrhnutia rodiča a uvedomení si komplexnejšej pravdy v situácií rodičov, najmä v dôvere voči matke, ktorej „bezvýhradne verila, a padlo to“. Môžeme usudzovať, že práve toto sklamanie malo negatívne dôsledky vo vzťahoch k iným ľuďom, „ľudom v podstate sa snažím dôverovať, ale veľmi s tým bojujem a stále čakám, čo sa „vykľuje“ z ich motívov“.
Sociálne vzťahy: duševné zranenia, ktoré jej dané vzťahy v konfliktnom čase spôsobili, ovplyvnili u participantky celé jej „fungovanie, čiže keby som to tu mala vymenovávať, tak vymenovávam všetky vzťahy a všetky sociálne kontakty“, ktoré tým boli zasiahnuté.
Obraz samej seba: silné spojenectvo a úzky vzťah s matkou malo vplyv na obraz samej seba, „prijala som vlastne identitu, že som silná, musím byť stĺpom, za každú cenu empatická a to bolo vo mne podčiarkované, že „taká som“, taká musím byť“. V období adolescencie sa utvára identita, preto dôsledky krízových vzťahov môžu zohrávať úlohu pri tvoriacej sa identite, ako tvrdí participantka, „prijala tú identitu, ktorá danú situáciu vyžadovala, a bola som s tým stotožnená, že je to správne“.
Partnerské vzťahy: ďalej mal dopad na vnímanie vzťahu, „určite to ovplyvnilo môj pohľad na vzťahy, teraz myslím partnerské alebo teda moje vzťahy“. Najmä „v jednom vzťahu ma to veľmi ovplyvňovalo, že som tomu človeku proste nedokázala hovoriť dôležité veci o sebe“. Dôvera bola značne narušená a oslabená, čo v participantke „spôsobilo určite cynizmus“. V jej pohľade na mužov problém nie je, avšak má „problém s prijatím od mužov“, v zmysle prijatia faktu, že ju môže mať niekto rád a akceptovať takú, aká je.
5 Diskusia
Cieľom výskumu bolo zistiť, aké stratégie, ktoré používal programujúci rodič, ktoré vyvolali zavrhnutie; aké prejavy zavrhnutia sa u participantky vyskytli; čo napomohlo k obnoveniu vzťahu so zavrhnutým rodičom, resp. aké faktory podnietili zastavenie zavrhovania zo strany participantky a aké potenciálne dôsledky mal syndróm u participanta, ktoré prípadne pretrvávajú dodnes.
Výsledky sme získali prostredníctvom kvalitatívnej analýzy retrospektívnej výpovede participantky, s ktorou bolo robené pološtruktúrované interview s možnosťou otvorených otázok. Syndróm sme potvrdili na základe zostaveného štruktúrovaného interview v písanej podobe, ktorý nám určil nielen stupeň zavrhnutia, ale aj programujúceho rodiča, v tomto prípade matku. Zavrhovaným rodičom bol otec.
Syndróm zavrhnutého rodiča sa prejavuje očierňovaním druhého rodiča bez racionálnych zdôvodnení a pod vplyvom programujúceho rodiča, ktorý používa rôzne stratégie, už či podvedomé alebo úplne vedomé a samotným prispievaním dieťaťa k zavrhnutiu rodiča. Medzi časté stratégie, ktoré programujúci rodič používa, je očierňovanie druhého rodiča, snaha obmedziť kontakt dieťaťa s rodičom, hnev, klamstvá atď. (Bakerová, 2007). Medzi stratégie, ktoré používal programujúci rodič u participantky patrili sťažnosti na otca ešte v období, keď konflikty začínali. Tým sa u participantky začal tvoriť obraz otca, ktorý bol negatívny a nereálny. Programujúci rodič takto zdieľa s dieťaťom negatívny a skreslený obraz zavrhovaného rodiča (Kopetski, 1998b). Negatívne vlastnosti programujúci rodič zveličoval a pozitívne stránky zanedbával (napr. Bakalář, 2006). Matka samu seba prezentovala ako obeť a pred dcérou otca očierňovala, k čomu využívala aj negatívne skúsenosti dcéry s otcom ešte v minulosti. Tento krehký vzťah otca s dcérou mohol byť základom pre efektívne stratégie matky, najmä jej očierňovanie. Ďalšími stratégiami bolo znevažovanie, bagatelizovanie otcových činov naproti dieťaťu a zhadzovanie otca v očiach dcéry. Bakerová (2005) v štúdií s dospelými, ktorých ako deti zavrhli rodiča zistila, že medzi najčastejšie stratégie patrilo práve očierňovanie, za účelom znížiť úctu v očiach dieťaťa, ďalej klamanie o druhom rodičovi a o jeho citoch voči dieťaťu, napr. že ho nemá rád, tak ako sa to vyskytlo aj v našom prípade. Medzi základné prejavy SZR ako tvrdí Gardner (1996) patria iracionálne argumenty, ktoré sa vyskytli aj u participantky. Aj napriek vyššiemu veku, ktorý participantka mala a predpokladal by záujem o racionálnu argumentáciu, dôvera voči matke, o ktorej budeme neskôr hovoriť, dala priestor na presvedčenie dcéry faktami, ktoré mnohokrát neboli podložené reálnymi dôkazmi.. U detí so SZR sa stáva, že odmietajú dôkazy, ktoré by hovorili v prospech zavrhovaného rodiča (Gardner, 2010). Ďalšou dôležitou stratégiou, ktorá pretrvávala niekoľko rokov bolo vyvolávanie pocitu viny matkou, najmä v situáciách, keď sa participantka mala stretnúť s otcom.
Dané stratégie podnietili reakcie participantky ako voči otcovi, tak aj voči matke. Naproti matke cítila pocit ľútosti, z čoho môžeme vyvodiť záver, že čierno-biele videnie rodičov, ktoré je prítomné v syndróme, je konzekvenciou obrazu matky ako obete. Hlavným dôsledkom stratégií bolo samotné zavrhnutie otca a prebratie scenárov. Participantka takto frázy používané matkou prebrala a internalizovala. Toto býva neuvedomené a častokrát prehliadané aj pri pripomienke zo strany okolia. Gardner (2002) tvrdí, že okrem prebratých scenárov si dieťa môže vytvárať scenáre aj svoje vlastné. Pocity viny v participantke vyvolávali výčitky a vnútorný konflikt, ktorý sa prejavoval napr. fyzickými bolesťami brucha. Tento mechanizmus pôsobil najmä pri kontakte s otcom. Názory, ktoré má programujúci rodič pôsobia na dieťa tým spôsobom, že ich po čase preberie a stávajú sa jeho vlastnými. Dieťa so SZR podporuje programujúceho rodiča. V tomto procese nezáleží na presvedčivosti argumentov, ktoré podporujú postoj očierňovania rodiča, dieťa sa jednoznačne postaví na stranu zavrhujúceho rodiča (Gardner, 2010). Pri určitých pochybnostiach participantky, ktoré vyvstali v súvislosti s prezentovanými faktami zo strany programujúceho rodiča, boli pochybnosti zamietnuté slovami matky, či už namierené voči dieťaťu alebo konkrétnej okolnosti, pri ktorej sa pochybnosti objavili.
Dôležitým základom pre efektívny vplyv programujúceho rodiča na dieťa bol v tomto prípade vzťah s ním. Participantka mala s matkou intenzívny a pevný vzťah, ako pred rozvodom, tak aj určité obdobie po ňom, matke bezvýhradne dôverovala. Táto dôvera je významná a usudzujeme, že je silným faktorom, kedy dieťa verí programujúcemu rodičovi, tomu čo hovorí o druhom rodičovi a preto dané názory prijíma. Rodič je pre neho dôveryhodný a tak ako to bolo i v tomto prípade, rodiča obdivuje. Daný obdiv môže byť podmienený aj vekom. V období adolescencii sa utvárajú určité vzory a ak dieťa nie je oddiferencované od rodičov, samotným vzorom sa stane rodič. Tým, že sa programujúci rodič prezentoval ako obeť, u dieťaťa vytvoril obraz statočnosti. Vo vzťahu medzi matkou a dcérou nastal aj prenos partnerstva a vytvorila sa silná aliancia. Matka si spravila z dcéry priateľa, s ktorým riešila problémy a rozoberala intímne súkromie. Aj toto popisuje Gardner (1996) ako častý prejav syndrómu. Avšak pre dieťa to nie je príjemné a formuje to nezdravý obraz samej seba. Participantka sa videla ako opora, ktorá musí byť silná, pretože jej matka ju potrebuje. Takýto seba-obraz v období neskoršej adolescencie môže ovplyvniť utváranie identity a vytvoriť self-obraz, ktorý nie je adekvátne percipovaný. V ich vzťahu bola silná súdržnosť a spolupatričnosť, ktorá vytvárala spojenectvo medzi matkou a dcérou. Participantka bola na strane programujúceho rodiča a umožnila tým otvorenú cestu k vytvoreniu, resp. prehĺbeniu syndrómu.
Usudzujeme, že základom vytvorenia syndrómu zavrhnutia bol zlý vzťah s otcom v minulosti. Otec s dcérou komunikoval málo, matka naopak viac. Predpokladáme, že táto slabá komunikácia zo strany zavrhovaného rodiča mohla byť jednou z príčin, prečo dieťa rodiča zavrhlo tak silno. Na druhej strane vyvstáva otázka, či by bolo ochotné zavrhovaného rodiča počúvať a prijať pohľad z druhej strany.
Prejavy zavrhnutia boli nasledovné. Pohŕdanie, odpor, ktoré sa prejavili vždy pri jej kontakte s otcom. Indoktrinácia programujúceho rodiča spôsobila, že dieťa si rodiča už nemalo pre čo vážiť. Vo výskume Bakerovej (2005) sa takisto vyskytlo takéto pohŕdanie v dôsledku negatívnych rečí programujúceho rodiča pred dieťaťom na druhého rodiča. Častým býva odmietanie kontaktu, čo bol ďalší dôsledok nepriateľstva voči otcovi, a takisto pocitov viny zo skrytých výčitiek matky. Avšak matku v jej správaní voči otcovi podporovala, pretože ona sama otca nemala rada. Deti so SZR mávajú pocity opovrhnutia voči rodičovi a to bez toho, aby pri tom cítili samy nejaké previnenie. Za darčeky, financie a iné prejavy lásky neprežívajú žiadnu vďaku (Gardner, 2010). V prejave zavrhnutia u participantky sa vyskytla úplná absencia ľútosti voči otcovi. Zavrhovaného otca videla v negatívnom svetle. Pri narastaní matkinho opovrhnutia voči otcovi, narastalo opovrhnutie aj zo strany dcéry. Opovrhovanie a celková nenávisť sa prejavovala verbálne alebo mimikou.
Bakerová (2007) v jej analýze výpovedí od detí zavrhovaných rodičov tvrdí, že uvedomenie si tohto syndrómu nastáva v puberte alebo až v dospelosti. Dva roky po rozvode začalo zavrhovanie rodiča slabnúť. Predpokladáme, že dôležitým faktorom obnovy vzťahu so zavrhnutým rodičom bolo práve vývinové obdobie, obdobie neskoršej adolescencie, kedy sa menia vzťahy s ľuďmi a osobnosť adolescenta sa voči sociálnemu okoliu vymedzuje. Napriek tomu, že v tomto období je pre adolescenta dôležitá vrstovnícka skupina, rodič poskytuje stále sociálne zázemie (Vágnerová, 2008). Rola otca v živote participantky začala absentovať. Matkine očierňovanie otca sa jej opočúvalo a vďaka oddeleniu sa a diferenciácií názorov od matky, ich vzťah stratil na intenzite a vplyv programujúceho rodiča sa značne oslabil. Ďalším činiteľom bol hodnotový systém, kde participantka nechcela žiť v neodpustení so svojím rodičom. To podnietilo jej vôľu chcieť prestať otca zavrhovať. Vďaka tomu sa otvorila možnosť počuť názor aj z inej strany. Pohľad na otca z inej perspektívy mal silný vplyv na zmenu postoja voči nemu a daný zdroj informácií bol dôveryhodný. Bakerová (2007) používa v súvislosti s poznaním pravdy, ktorá pred tým bola takémuto dieťaťu nedostupná termín uvedomenie. Dlhodobejší pobyt u otca po rozvode bol takisto činiteľom tejto podnecujúcej zmeny, keďže s otcom sa stýkala veľmi málo. Napriek tomu pocity výčitiek, ktoré matka vyvolávala u dcéry boli stále značné.
Tieto faktory podnietili proces ukončenia zavrhovania rodiča. Dôležitým, vyššie spomínaným činiteľom bolo to, že participantka dostala informácie z tretej strany, resp. od nezávislého dôveryhodného človeka. Warshak (2003) v jeho terapeutických intervenciách toto popisuje ako: využitie tretej strany. Mala by to byť osoba dôveryhodná, koho si dieťa váži a rešpektuje, tak ako tomu bolo u participantky. Prostredníctvom takýchto informácií sa podľa Bakerovej (2007) vplyv programovania druhého rodiča pomaly zastavuje. Väčšina informácií, ktoré dieťa pred tým popieralo, sa týkali toho, že programujúci rodič zasahoval prostredníctvom stratégií do jeho vzťahu s rodičom a dôvody na to boli sebecké a iracionálne (Bakerová, 2007). Toto odhalenie môže vyvolať podľa našich výsledkov hnev na programujúceho rodiča.
Tým, že zavrhnutie otca pomaly mizlo, v ich vzťahu začala komunikácia, ktorá zohrala významnú úlohu, vďaka čomu sa participantka dozvedela informácie z druhej strany. Ďalším dôležitým faktorom bola obojstranná snaha napraviť vzťah. Vo väčšine prípadov tohto syndrómu je iniciátorom vždy zavrhnutý rodič, aj napriek tomu, že dieťa jeho stálu snahu odmieta a nevidí. Absentujúca ľútosť voči zavrhovanému rodičovi sa začala objavovať a vyvrcholila ospravedlnením zo strany dcéry. Dané zistenie potvrdzuje Gardnerov (1996) názor, že dieťa voči rodičovi napriek „nenávisti“ stále prechováva láskyplné city, ktoré bývajú potlačené. Ak by tomu tak nebolo, ľútosť by sa neobjavila vôbec ani v čase obnovenia vzťahu so zavrhnutým rodičom. Avšak v tejto oblasti problematiky SZR empirické štúdie zatiaľ neevidujeme. Postupnou komunikáciou a zmenou pohľadu sa negatívny obraz otca u participantky napravil.
Paradoxne však táto situácia vyvolala u participantky vyššie spomínaný hnev na matku. Neodpustenie, ktoré vtedy prežívala voči zavrhnutému rodičovi sa otočilo proti programujúcemu rodičovi a takto sa role na krátky čas vymenili. Toto zistenie poukazuje na nový fakt, že SZR má neskôr dôsledky na vzťah dieťaťa s oboma rodičmi, najmä keď je dieťa staršie a situáciu má možnosť spätne kognitívne prehodnotiť a následne spracovať.
Jedným z potenciálnych dôsledkov syndrómu zavrhnutého rodiča, ktoré participantka v jej živote reflektuje, je úcta k ľuďom. Tým, že voči otcovi prežívala opovrhnutie ovplyvnilo, aký rešpekt voči ľuďom má. Vyššie uvedená Rasová (2004) spomína medzi dôsledky syndrómu narušenie dôvery voči ľuďom. Tento dôsledok sa vyskytol aj v tomto prípade, kedy participantka neverí motívom iných ľudí. Môžeme sa domnievať, že strata dôvery voči matke, ktorej verila, ovplyvnila jej dôveru v oblasti sociálnych vzťahov. Rovnako Bakerová (2005b, 2007) uvádza medzi dôsledky nedostatok dôvery. Medzi ďalšie dôsledky môžu patriť problémy s alkoholom, drogami, promiskuitou, problémy v škole, zlé vzťahy s rodičmi, depresie, nízke sebahodnotenie a iné (Bakerová, 2005b; Raso, 2004). Tieto sa v našom výskume nevyskytli. Podľa Careyovej (2003) má syndróm vplyv aj na vnímanie romantickej lásky. U participantky má syndróm takisto vplyv na partnerské vzťahy, pohľad na mužov nie je deformovaný, ale nastáva problém prijatia a akceptovania faktu, že ju môže mať muž rád. Ďalšou z predpokladaných konzekvencií syndrómu je obraz samej seba. Toto zistenie uvádza vo výsledkoch interview aj Bakerová (2007). Fáza neskoršej adolescencie je zameraná na hľadanie a rozvoj vlastnej identity (Vágnerová, 2008). Identitu, ktorú v tom období prijala predstavovala, že musí byť oporou matke.
V súčasnosti tieto dôsledky pretrvávajú, najmä v oblasti identity, kde sa participantka snaží o percipovanie reálneho seba-obrazu či oblasti sociálnych vzťahov, kde, ako sme vyššie uviedli, je narušená voči ľuďom dôvera.
Limitácie a odporúčania pre budúce výskumy
Pri posúdení týchto výsledkov je potrebné mať na pamäti niekoľko faktorov. Kvalitatívny výskum pozostáva z malého súboru participantov. V našom výskume sme interpretovali výsledky interview z jedného prípadu. Pre budúce výskumy v tejto oblasti je vhodný väčší výskumný súbor, avšak pri ponechaní kvalitatívneho charakteru výskumu, vďaka jeho hlbšej analýze.
Keďže participantka interpretovala skúsenosti z retrospektívneho hľadiska, je možné, že došlo k skresleniu poskytovaných informácií a subjektivite. Ďalej, bez porovnania skupiny adolescentov, ktorí sú z rozvedených rodín avšak SZR nepreukazovali, môžeme na dôsledky tohto syndrómu len usudzovať.
Každá z týchto otázok však poskytuje vhodný dôvod pre budúce výskumy syndrómu zavrhnutého rodiča. Prezentované zistenia môžu byť použité na vytvorenie hypotéz, ktoré sa dajú testovať kvantitatívnym spôsobom. Pre tento dôvod, okrem iného, je potrebné vytvoriť vhodný diagnostický prostriedok pre určenie syndrómu u dieťaťa. Ďalším smerom, najmä pre kvalitatívny výskum, by mohla byť analýza skúseností s rodičmi, ktorí boli zavrhovaní, ale ich vzťah s dieťaťom je už napravený.
Zhrnutie výsledkov a odporúčania pre prax
Napriek vyššie uvedeným limitáciám, výskum prezentuje prvé zistenia kvalitatívneho charakteru týkajúceho sa syndrómu zavrhnutého rodiča u adolescenta v slovenskom prostredí. Jeden z cieľov práce bolo zistiť, aké stratégie zavrhovania používal programujúci rodič. Medzi najzákladnejšie patrilo očierňovanie, znevažovanie a sťažnosti na otca pred dcérou. Tieto potvrdili stratégie opisované predchádzajúcimi autormi. Ako novou stratégiou, doteraz nediskutovanou v literatúre výskum odhalil stratégiu vytvárania obrazu obete v profile programujúceho rodiča. Ďalej sme zistili, že v období neskoršej adolescencie, kedy sa syndróm u participantky vytvoril, bol základom dobrý vzťah s programujúcim rodičom a obdiv jeho osobnosti a zároveň slabá komunikácia so zavrhnutým rodičom. Prejavy zavrhnutia u participantky boli pohŕdanie, odpor, prejavujúce sa verbálne aj mimikou. Zistili sme, že negatívny obraz otca bol vytvorený prostredníctvom vnímania otca matkou. Významné faktory podnecujúce zastavenie zavrhovania bolo vývinové obdobie a externé informácie. Tieto vyvolali u dcéry hnev na programujúceho rodiča. Potenciálne dôsledky u participantky sa odrážajú v nedôvere ľuďom a neustálenej identite.
Zistenia sú užitočné pre odborníkov, ktorí môžu vidieť prezentáciu praktickej aplikácie syndrómu zavrhnutého rodiča. Zistené stratégie pri programovaní pomôžu širšiemu okoliu ich odhaliť v takejto rodine a tak včas zastaviť prehlbovanie syndrómu. Získané údaje o dôsledkoch poslúžia odborníkom pri terapeutickej práci s takýmito adolescentmi a taktiež na ktoré oblasti sa pri intervencii špecificky zamerať. Vzhľadom na nedostatok literatúry slovenských zdrojov takisto predpokladáme, že práca pomôže ako odborníkom, tak aj verejnosti, pochopiť tento syndróm a jeho mechanizmy a objasniť teoretické pozadie tak, ako ho pôvodný autor zamýšľal.
Záver
Naša práca sa zaoberala problematikou syndrómu zavrhnutého rodiča u adolescenta, konkrétne stratégiami programujúceho rodiča, prejavmi zavrhnutia, obnovením vzťahu so zavrhovaným rodičom a potenciálnymi dôsledkami, aké syndróm môže mať. Empirických dát vzhľadom na širokosť výskumných záujmov v tejto téme je stále málo, preto sme sa rozhodli danú problematiku hlbšie preskúmať prostredníctvom metodológie kvalitatívneho charakteru. Doteraz žiaden zo slovenských výskumov neskúmal syndróm z pohľadu samotného dieťaťa, v našom prípade adolescenta. Zistili sme napríklad, že práve toto vývinové obdobie malo význam pri znovuobnovení vzťahu participanta s jeho rodičom. Pre ďalšie výskumy by bolo určite vhodné rozšíriť empirické údaje SZR vzhľadom na vek detí. Ako novú stratégiu programujúceho rodiča sme objavili stratégiu vytvárania obrazu obete, ktorú si kreuje sám programujúci rodič. Napriek malému množstvu participantov, sú zistenia pre túto oblasť prínosné a môžu podnietiť výskumníkov skúmať tento fenomén aj kvantitatívnymi metódami. Niektorí kritici tohto syndrómu sú skeptickí voči jeho samotnej existencii, názvu alebo metodologických postupov pri jeho skúmaní, avšak empirických dôkazov je stále dosť, vzhľadom aj na rastúcu tendenciu rozvodovosti. Preto je potrebné, aby odborníci mali nielen teoretické poznatky, ale aj praktické implikácie tohto syndrómu na jeho včasné diagnostikovanie a neskôr efektívnu intervenciu. Zistenia o jeho možných následkoch sú nápomocné aj pre samotných ľudí, ktorí zavrhli jedného z rodičov. Toto zavrhnutie má následky na vzťah aj s programujúcim rodičom, najmä ak osoba spozná pravdu ohľadom okolností, ktoré mu pred tým boli zatajené, resp. nesprávne interpretované.
Syndróm zavrhnutého rodiča je dôsledkom rozvodových konfliktov, preto tým najväčším problémom, ktorým je potrebné sa zaoberať je práve prevencia rozvodov v rodinách a následne, ak je rozvod nutný, je potrebná prevencia pred týmto zavrhnutím u daného dieťaťa. Takto sa môžu jeho následky, nielen na emocionálny či sociálny vývin samotného dieťaťa, ale vzhľadom na širšie spektrum vzťahov v rodine eliminovať. Predpokladáme, že záujem o informovanosť tohto javu sa zvýši a naskytne sa tak možnosť vydania slovenskej publikácie nielen pre odborníkov, ale aj laickú verejnosť.
Zoznam použitej literatúry
AHRONS, C.R. (2007). Family Ties After Divorce: Long-Term Implications for Children. Family Process, vol. 46, no. 1, pp. 53-65. ISSN 0014-7370.
BAKALÁŘ, E. (1993). Nové pohledy na rozvodou tematiku. Praha: MPSV ČR, 52 s. ISBN 80-85529-06-8.
BAKALÁŘ,E. (2002). Průvodce otcovstvím aneb bez otce se nedá (dobře) žít. Praha: Vyšehrad, 216 s. ISBN 80-7021-605-0.
BAKALÁŘ, E. A KOL. (2006). Rozvodová tematika a moderní psychologie. Praha: Nakladatelství Karolinium, 124 s. ISBN 80-246-1089-2.
BAKER, A.J.L. (2005a). The Cult of Parenthood: A qualitative Study of Parental Alienation. Cultic Studies Review, vol. 4, no.1, pp. 1-20. ISSN 1539-0152.
BAKER, A.J.L. (2005b). The Long-Term Effects od Parental Alienation on Adult Children: A Qualitative Research Study. The American Journal of Family Therapy, vol. 33, no. 4, pp. 289-302. ISSN 0192-6187.
BAKER, A.J.L. (2006). Patterns of Parental Alienation Syndrome: A Qualitative Study of Adults Who were Alienated from a Parent as a Child. The American Journal of Family Therapy, vol. 34, no. 5, pp. 63–78 ISSN 0192-6187.
BAKER, A.J.L. (2007). Adult Children of Parental Alienation Syndrome: breaking the Ties that Bind. New York: W. W. Norton & Company, 303 s. ISBN-13: 978-0-393-70519-5.
BAKER, A.J.L – BEN-AMI, N. (2012). The Long-Term Correlates of Childhood Exposure to Parental Alienation on Adult Self-Sufficiency and Well-Being. The American Journal of Family Therapy, vol. 40, no. 2, pp. 169-183. ISSN 0192-6187.
BERNET, W. (2008). Parental Alienation Disorder and DSM-V. The American Journal of Family Therapy, vol. 36, no. 5, pp. 349-366. ISSN 0192-6187.
BERNET, W. – VON BOCH-GALHAU, W. – BAKER, A.J.L. – MORRISON, S.L. (2010). Parental Alienation, DSM-V, and ICD-11. The American Journal of Family Therapy, vol. 38, no. 2, pp. 76-187. ISSN 0192-6187.
CAREY, K. M. (2003). Exploring Long-term Outcomes of the Parental Alienation Syndrome. Dizertačná práca. San Francisco: Faculty of the California School of Professional Psychology, 122 s.
CLARKSON, H. – CLARKSON, D. (2007). Confusion and Controversy in Parental Alienation. Journal of Social Welfare and Family Law, vol. 29, no. 3, pp. 265-275. ISSN 1469-9621.
COHEN, O. – FINZI-DOTTAN, R. (2005). Parent-child Relationships during the Divorce Process: From Attachment Theory and Intergenerational Perspective. Contemporary Family Therapy, vol. 27, no. 1, pp. 81-99. ISSN 0892-2764.
DUNNE, J. – HEDRICK, M. (1994). The Parental Alienation Syndrome: An Analysis of Sixteen Selected Cases. Journal of Divorce and Remarriage, vol. 21, no. 3-4, pp. 21-38. ISSN 1050-2556.
ESMAEILI, N.S. – YAACOB, S.N. (2011). Asian Culture and History, vol. 3, no. 2, pp. 34-40. ISSN 1916-9655.
GARDNER, R. A. (1996). Syndrom zavrženého rodiče. Zkráceny překlad původni Gardnerovy publikace. Praha: MPSV ČR, 99 s. ISBN 80-85-529-22-X.
GARDNER, R.A. (2002). Parental Alienation Syndrome vs. Parental Alienation: Which Diagnosis Should Evaluators Use in Child-Custody Disputes? The American Journal of Family Therapy, vol. 30, no. 2, pp. 93-115. ISSN 1521-0383.
GARDNER, R.A. - SAUBER, S.R. - LORANDOS, D. (2006a). The International Handbook of Parental Alienation Syndrome: Conceptual, Clinical and Legal Considerations. USA: Charles C Thomas Publisher, 458 s. ISBN 0-398-07647-2.
GARDNER, R.A. (2006b). Terapeutické intervence u dětí se syndromem zavržení rodiče. Praha: Nakladatelství TRITON, 217 s. ISBN 978-80-7387-365-3.
GAVORA, P. (2006). Sprievodca metodológiou kvalitatívneho výskumu. Bratislava: Regent spol. s.r.o., 239 s. ISBN 80-88904-46-3.
HARTL, P. - HARTLOVÁ, H. (2009). Psychologický slovník. 2. vyd. Praha: Portál, 776 s. ISBN 978-80-7367-569-1.
HEARD, H. E. (2007). Father, Mothers, and Family Structure: Family Trajectories, Parent Gender, and Adolescent Schooling. Journal of Marriage and Family, vol. 69, no. 2, pp. 435 -450. ISSN 1741-3737.
HENDL, J. (2005). Kvalitativní výzkum: základní metody a aplikace. Praha: Portál, s.r.o., 408 s. ISBN 80-7367-040-2.
KELLY, J.B. – JOHNSTON, J.R. (2001). The alienated child: A Reformulation of Parental Alienation Syndrome. Family Court Review, vol. 39, no. 3, pp. 249-266. ISSN 1744-1617.
KOPETSKI, L. M. (1998a). Identifying Cases of Parent Alienation Syndrome – Part I. The Colorado Lawyer, vol. 27, no. 2, pp. 65-68. ISSN 0363-7867.
KOPETSKI, L. M. (1998b). Identifying Cases of Parent Alienation Syndrome – Part II. The Colorado Lawyer, vol. 27, no. 3, pp. 61-64. ISSN 0363-7867.
KRUK, E. (2010). Parental and Social Institutional Responsibilities to Children´s Needs: In the Divorce transition: Father´s Perspectives. The Journal of Men´s Studies, vol. 18, no. 2, pp. 159-178. ISSN 1060-8265.
KRUK, E. (2012). Arguments for an Equal Parental Responsibility Presumption in Contested Child Custody. The American Journal of Family Therapy, vol. 40, no. 1, pp. 33-55. ISSN 0192-6187.
LANGMEIER, J. - KREJČÍŘOVÁ, D. (2006). Vývojová psychologie: 2., aktualizované vydání. Praha: Grada Publishing, a.s., 368 s. ISBN: 80-247-1284-9.
LEVIN, K.A. – CURRIE, C. (2010). Family structure, mother-child communication, father-child communication, and adolescent life satisfaction. Health Education, vol. 110, no. 3, pp. 152-168. ISSN 0965-4283.
MACHUCA, L.P. (2005). Parental Alienation Syndrome: Perceptions of Parental Behaviors and Attitudes in Divorced vs. Non-divorced Families. Dizertačná práca. Anchorage: University of Alaska, 58 s.
MATĚJČEK, Z. – DYTRYCH, Z. (1999). Nevlastní rodiče a nevlastní děti. Praha: Grada Publisching, spol. s.r.o., 144 s. ISBN 80-7169-897-0.
MEIER, J.S. (2009). Parental Alienation Syndrome and Parental Alienation: Research Reviews. National Research Center on Domestic Violence: Violence Against Woman. [online], [citované 20.2.2013]. Dostupné na internete: < http://www.vawnet.org/sexual-violence/summary.php?doc_id=1679&find_type=web_desc_AR>.
MIOVSKÝ, M. (2006). Kvalitativní přístup a metody v psychologickém výzkumu. Praha: Grada Publishing, a.s., 332 s. ISBN 80-247-1362-4.
NEALE, B. – FLOWERDEW, J. (2007). New Structures, New Agency: The Dynamics of Child-Parent Relationships after Divorce. The International Journal of Children´s Rights, vol. 15, no. 1, pp. 25-42. ISSN 0927-5568.
NOVÁK, T. (2008a). Vztah otce a syna. Praha: Grada Publishing, a.s., 136 s. ISBN 978-80-247-2079-1.
NOVÁK, T. – PRŮCHOVÁ, B. (2007). Předrozvodové a rozvodové poradenství. Praha: Grada Publishing, a.s, 144 s. ISBN 978-80-247-1449-3.
PAVLÁT, J. – JANOTOVÁ, D. (2006). Syndrom zavrženého rodiče. Česká a slovenská psychiatrie, vol. 102, no. 1, pp. 7-12. ISSN 1212-0383.
RAND, D.C. (1997). The Spectrum of Parental Alienation Syndrome (Part I.) The American Journal of Forensic Psychology, vol. 15, no. 3, pp. 23-52. ISSN 0733-1290.
RASO, C. (2004). If the bread goes stale, it’s my dad’s fault: The parental alienation syndrome. Dizertačná práca. Montreal: Concordia University, 139 s.
REAY, K.M. (2007). Psychological Distress among Adult Children of Divorce who Perceive Experiencing Parental Alienation Syndrome in Earlier Years. Dizertačná práca. Minneapolis: Capella University, 105 s.
ROSS, L. T. – WYNNE, S. (2010). Parental Depression and Divorce and Adult Children´s Well-Being: The Role of Family Unpredictability. The Journal of Child and Family Studies, vol. 19, no. 6, pp. 757-761. ISSN 1062-1024.
SANDLER, I. – MILES, J. – COOKSTON, J. – BRAVER, S. (2008). Effects of Father and Mother Parenting on Children´s Mental Health in High- and Low-conflict Divorces. Family Court Review, vol. 46, no. 2, pp. 282-296. ISSN 1744-1617.
SCHIN, S.H ET AL. (2009). Comparing adolescent´s adjustment and family resilience in divorced families depending on the types of primary caregiver. Journal of Clinical Nursing, vol. 19,no. 11-12, pp. 1695-1706. ISSN 1365-2702.
SIEGEL, J.C. – LANGFORD, J.S. (1998). MMPI-2 Validity Scales and Suspected Parental Alienation Syndrome. The American Journal of Forensic Psychology, vol. 16, no. 4, pp. 5-14. ISSN 0733-1290.
STRAUSS, A. – CORBINOVÁ, J. (1999). Základy kvalitativního výzkumu: postupy a techniky metody zakotvené teorie. Boskovice: Nakladatelsví Albert, 196 s.80-85834-60-X.
ŠPAŇHELOVÁ, I. (2010). Dítě a rozvod rodičů. Praha: Grada Publishing, a.s., 184 s. ISBN 978-80-247-3181-0.
TRAMPOTOVÁ, O. (2010). Porozvodová situace: popouzení proti nerezidenčnímu rodiči a jeho sebehodnocení (diplomová práca). Brno: Katedra psychologie FSS Masarykova Univerzita.
TROXEL, W.M. – MATTHEWS, K.A. (2004). What Are the Costs of Marital Conflict and Dissolution do Children´s Physical Health? Clinical Child and Family Psychology Review, vol. 7, no. 1, pp. 29-57. ISSN 1096-4037.
VAN DER AA, N. ET AL. (2010). Moderation of Genetic Factors by Parental Divorce in Adolescent´s Evaluations of Family Functioning and Subjective Wellbeing. Twins research and Human Genetics, vol. 13, no. 2, pp. 143-162. ISSN 1832-4274.
VÁGNEROVÁ, M. (2008). Vývojová psychologie I, Dětství a dospívaní. Praha: Karolinum. 467 s. ISBN 978-80-246-0956-0.
VASSILIOU, D. – CARTWRIGHT, G.F. (2001). The Lost Parent´s Perspective on Parental Alienation Syndrome. The American Journal of Family Therapy, vol. 29, no. 3, pp. 181-191. ISSN 0192-6187.
VÝROST, J. – SLAMĚNÍK, I. (1999). Aplikovaná sociální psychologie I. Praha: Portál, 384 s. ISBN 80-7178-269-6.
WALDRON, K.H. – JOANIS, D.E. (1996). Understanding and Collaboratively Treating Parental Alienation Syndrome. American Journal of Family Law, vol. 10, pp. 121-133. ISSN 0891-6330.
WALKER, L.E. – SHAPIRO, D.L. (2010). Parental Alienation Disorder: Why Label Children with a Mental Diagnosis? Journal of Child Custody, vol. 7, no. 4, pp. 266-286. ISSN 1537-9418.
WARSHAK, R.A. (2001). Current Controversies Regarding Parental Alienation Syndrome. American Journal of Forensic Psychology, vol. 19, no. 3, pp- 25-59. ISSN 0733-1290.
WARSHAK, R.A. (2003a). Bringing Sense to Parental Alienation: A Look at the Disputes and the Evidence. Family Law Quarterly, vol. 37, no. 2, pp. 273-301.
WARSHAK, R.A. (2003b). Rozvodové jedy. Praha: Nakladatelství Triton, 389 s. ISBN 80-7254-439-X.
WEIGEL, D.J – DONOVAN, K.A. (2006). Parental Alienation Syndrome: Diagnostic and Triadic Perspectives. The Family Journal: Counseling and Therapy for Couples and Families, vol. 14, no. 3. pp. 274-282. ISSN 1066-4807.
Zoznam príloh
Príloha A
Štruktúrované interview k potvrdeniu syndrómu zavrhnutého rodiča
Pohlavie:
Vek:
Rodič, ktorého som zavrhoval /ZR/:
Rezidenčný rodič /RR/:
1) Ohováral RR druhého rodiča?
2) Hovoril RR v tvojej prítomnosti o druhom rodičovi hlavne negatívne?
3) Zakazoval ti RR kontakt s druhým rodičom?
4) Ak áno, mal nepríjemné narážky či poznámky na tvoje stretnutie s ním, ktoré v tebe vyvolávali napr. pocit viny?
5) Videl si v tom období u ZR aj dobré vlastnosti (odpoveď NIE znamená= len negatívne) ?
6) Mal si lepší vzťah s matkou?
7) Mal na teba významnejší vplyv?
8) Vyvolávala RR medzi tebou a druhým rodičom konflikty, resp. snažil sa o to?
9) Ak si povedal niečo pozitívne na ZR, vyzeral RR nahnevane alebo ho to podráždilo?
10) Zveroval sa ti RR o jeho manželstve?
11) Dával ti najavo pri spore so ZR, aby si sa postavil na jeho stranu?
12) Argumenty na pocit nenávisti zo strany RR sa týkali relevantných dôkazov alebo iracionálnych zdôvodnení (=dôkazy namierené proti RZ neboli odôvodnené, teda nebolo podložené „prečo“ je to tomu tak) ?
13) Ak si prežíval negatívne pocity k ZR, ich príčinou bolo hlavne to, čo RR rozprával?
14) Kritizovala si v tom období hlavne ZR?
15) Ak si spomenieš na vyjadrenia RR na druhého rodiča v tom období, súhlasil si s nimi?
16) Vedel si kriticky zhodnotiť aj situáciu RZ, resp. druhú stranu?
17) Cítil si niekedy vinu z toho, že ZR nejakým spôsobom trpí? Resp. ľutoval si ho niekedy v tom období?
18) Používal si v komunikácií so ZR alebo o ňom vety, slová, či frázy, ktoré používal RR?
19) Začal si neskôr „nenávidieť“ aj širšiu rodinu a priateľov ZR?
20) Vadilo RR, keď si chcel navštíviť širšiu rodinu druhého rodiča?