Život na hraniciach: psychopatológia a zavrhujúce deti
6. januára 2021 karenwoodall
Začnime nový rok premýšľaním o tom, ako trpí zavrhujúce dieťa, keď sa dostane do nešťastnej situácie rozpadu rodiny. Nie je to šťastná téma, ale je jadrom toho, s čím pracujeme, keď sa venujeme rodinám postihnutým zavrhnutím rodiča dieťaťom.
Mnohokrát som písala a hovorila o potrebe odlišovať deti, ktoré odmietajú rodiča z dôvodu ujmy, ktorú rodič dieťaťu spôsobil. Takéto deti nevykazujú príznaky psychologického štiepenia, ktoré prejavuje dieťa vtiahnuté do vzťahu dospelých. Ide o priame odmietnutie rodiča sprevádzané správaním, ktoré idealizuje spojeneckého rodiča a pohŕda odmietnutým rodičom, čo poukazuje na zavrhovanie zo strany dieťaťa.
Zavrhujúce deti sa odcudzia najskôr od samého seba. To znamená, že boli nútení vyvinúť to, čo Winnicott nazval „falošná osoba“, čiže ochranné ja, ktoré chráni pravé ja pred úplným rozpadom. Na deťoch, u ktorých sa vyvinie toto falošné ja, je zrejmé, že musia nevhodne upraviť svoje vzťahové väzby, svoje stratégie kvôli udržaniu mentálnej integrácie a udržaniu svojich behaviorálnych reakcií na svojich rodičov, aby zabránili vážnemu psychickému kolapsu. Vývoj falošného ja je traumatickou reakciou na tlak, ktorý je na deti vyvíjaný, pričom k reakcii dochádza v priebehu času (chronický nástup) alebo v okamihu (akútny nástup) a keď k nej dôjde, je to pre deti jediná možnosť pokračovať v normálnom živote spôsobom, ktorý zvládajú.
V tomto ohľade zavrhujúce dieťa najskôr chráni svoje ja a nachádza spôsob, ako ďalej žiť, ktorý úplne nezničí jeho psychologické ja. Tomu hovorím „život na hraniciach“, pretože je zrejmé, že tieto deti balansujú na okraji prežívajúc psychopatológiu, ktorá je v príliš veľa prípadoch neuznaná a bez pomoci.
Pracujem so zavrhujúcimi deťmi. Zblízka vidím, ako sú manévrované do situácií, ktoré nemajú riešenie. Z pozície nevedomého prežívania radostného detstva sú vtiahnuté do života svojich rodičov a žiadané, aby sa postavili na jednu stranu. K tomu prichádza vedome, keď rodič vedome manipuluje s dieťaťom, a nevedome vtedy, keď rodič s dieťaťom manipuluje skryto, aby dieťa malo z druhého rodiča strach a napĺňalo potreby manipulujúceho rodiča. Toto je smutné miesto pre život dieťaťa, ktoré je okradnuté o nevedomé ja a je nútené žiť úzkostný život, v ktorom sa neustále snaží starať o rodiča. Dieťa je vystrašené buď z agresie alebo z opustenia, žije v útlme a je nútené neustále striehnuť na to, že tam rodič nemusí byť, keď sa vráti. V najhoršom prípade je zavrhujúce dieťa používané na ďalšiu zlomyseľnú nenávisť voči druhému rodičovi, v najlepšom prípade ide o nevedomú prosbu rodiča, ktorý nedokáže zvládnuť oddelenie od dieťaťa. V skutočnosti je to týranie dieťaťa, nič viac, nič menej a prejavuje sa to v spoločnostiach na celom svete, čo vedie k tomu, že príliš veľa detí stratí svoje drahocenné roky detstvo, v ktorom by sa mali sústrediť predovšetkým na hru a nie na starostlivosť o rodiča.
Práca so zavrhujúcimi deťmi umožňuje uvedomiť si rôzne spôsoby, akými ich trápi psychopatológia, buď sa stanú neprispôsobivými vo svojom správaní, alebo sú vystavené patologickým problémom rodiča. Osamotené, bez toho, aby niekto uznal ich ťažkú situáciu, sa v priebehu rokov snažili spoznať svoje utrpenie a aby o ňom vedeli ostatní.
Celý článok Karen Woodall v pôvodnom anglickom znení si môžete prečítať na
https://karenwoodall.blog/2021/01/06/living-on-the-borders-psychopathology-and-alienated-children/
Z anglického originálu preložil Bohuslav Lenghardt