PhDr. Jaroslava Martinková, detská psychologička, súdna znalkyňa
Zaužívaná prax „párnovíkendovej“ úpravy styku detí s rodičom, ktorému neboli deti zverené do starostlivosti v naprostej väčšine neuspokojuje potrebu a túžbu detí mať druhého rodiča k dispozícii tak, ako by to odpovedalo ich predstavám. A to už bez ohľadu na to, či si to trúfnu deklarovať nahlas alebo nie.
Striedavá výchova by mala predstavovať po rozpade partnerského vzťahu rodičov jednu z najpodstatnejších alternatív riešenia pre deti a to bez ohľadu na to,či medzi rodičmi panuje dohoda. Rozpad vzťahu a definitívne riešenie partnerského vzťahu vo väčšine prípadov so sebou prináša napätie, nepohodu a nepochopenie. Deti veľmi často nechápu, prečo sa to všetko deje, keďže ich optika je veľmi často iná ako optika dospelých a predstava zachovania rodiny pretrváva dlho po tom, čo sa rodičia rozídu. Striedavá výchova by sa mohla stať najmä v prvej fáze alternatívou, ktorá deťom pomôže prekonať adaptáciu na zmenu vzťahových pomerov /nielen z hľadiska aktuálneho zjednodušenia prijatia nového vzťahové status quo, ale aj z hľadiska ďalšej štruktúrácie ich životnej cesty/. Takýmto riešením by sa z ich života nevytratil výraznejším spôsobom ani jeden z rodičov, ktorí svojou rolou
najvýznamnejším spôsobom determinujú ich budúcu partnerskú, rodičovskú a obecne ľudskú prosperitu. Mohlo by to byť len potvrdením často rodičmi deklarovaného prísľubu, „my sa síce rozchádzame, ale Teba milujeme a urobíme všetko pre to, aby si neprišiel ani o jedného z nás“. Je však v každom prípade nutné neprehliadnuť konkrétne charakteristiky či už dieťaťa alebo rodičov, čím nemám na mysli prirodzený vzťahový diskomfort, ktorý sa viaže na fázu rozpadu vzťahu. Pre dieťa je v prvom rade dôležité, aby cítilo, že je skutočne milované, čo nie je viazané dominantne na miesto, ale na reálne vzťahové posolstvá, ktorých sa mu dostane od mamy, otca a často aj širšieho sociálneho prostredia /starí rodičia, krstní rodičia.../. Čím lepšie sa bude dieťa cítiť u jedného aj druhého rodiča, čím viac lásky v podobe láskavého, nemanipulatívneho, nekonfrontačného prístupu si bude môcť zažiť, tým menej bude poškodené nepochybne náročnou situáciou v podobe zmenenej rodinnej konštelácie.
Úskalia striedavej výchovy
Striedavú starostlivosť neodporúčam tam, kde dochádzalo k preukázanému domácemu násiliu nielen voči partnerovi, ale aj deťom, zneužívaniu omamných
látok, podozrenie z pohlavného zneužívania, preukázanej snahe aktívne problematizovať obraz druhého rodiča, dieťa v odbornej starostlivosti so závažnými preukázanými psychickými problémami, kde je nutné mieru adaptability dieťaťa konzultovať s odborníkom, tam, kde samotné dieťa vyjadrí nechuť k takémtu aranžmá. Úskalia striedavej výchovy vidím v týchto oblastiach: keď rodičia nebudú dostatočne identifikovaní s touto alternatívou a budú to dieťaťu týmto svojim postojom komplikovať, aby dosiahli svoj odlišný cieľ; príliš disproporcionálna životná úroveň rodičov; nedostatočná citivosť rodičov na prípadnú zmenu postoja dieťaťa k striedavej starostlivosti, ktoré nemusí byť len manipulácou zo strany jednoho z rodičov Je nepochybne možné – tak ako ostatne všetko – aj striedavú výchovu zneužiť k tomu, aby si jeden z rozchádzajúcich sa partnerov vybavil účty s tým druhým,
pretože vie, že to je dosť dobrý spôsob ako toho druhého potrestať. A bez ohľadu na to, ako má vybudovaný vzťah s dieťaťom, či reálne možnosti na tento druh starostlivosti bude na alternatíve striedavej výchovy trvať, aby sa následne ukázalo, že partnerom v striedavej výchove nie je on /ona/, ale starí rodičia, nový partner či partnerka, pečovateľka atp... Nie je vylúčené ani to, že v snahe vyhúť sa plateniu výživného na dieťa , v predstave, že pôjde o financovanie životného štýlu bývalého partnera – bude presadzovať striedavú výchovu rodič bez skutočného záujmu intenzívne sa starať o dieťa.
Zo psychologického hľadiska by bolo užitočné, pokiaľ nejde o závažné okolnosti jasne zdokumentované / domáce násile, zneužívanie omamných látok, podozrenie z pohlavného zneužívania, dieťa v odbornej starostlivosti v súvislosti so závažnými preukázanými psychickými problémami/ a pokiaľ aspoň jeden z rodičov prejaví záujem o tento typ starostlivosti o dieťa na čas po rozpadu partnerského vzťahu, keby súd nariadil formou PO striedavú výchovu a vymedzil tak priestor na konzumáciu vzťahu dieťaťa s rodičmi do definitívneho rozhodnutia vo veci samej. Následne potom v prípade, že nebude možné rozhodnúť bez účasti odborného postoja, čo najskôr orientoval rodičov na psychológa, mediátora, znalca, ktorý by nielen prezentoval svoj odborný postoj, ale najmä sa pokúsil posunúť optiku rodičov smerom, ktorý bude pre ich dieťa v tejto životnej situácii najoptimálnejší. Odborné, či znalecké posudky, ktoré sú vykonávané s veľkou latenciou potom, čo dieťa trávi väčšinu času s jedným rodičom ,často vykazujú už len deskripciu aktuálneho status quo, kedy dieťaťu mnohokrát nezostáva nič iné, ako sa identifikovať s filozofiou toho rodiča, s ktorým žije, než aby riskovalo nezvládnutie svojho vnútorného konfliktu, ktorý súvisí s túžbou po tom druhom, ktorý je ale rodičom s ktorým žije neakceptovaný. Výhodou je predovšetkým fakt, že dieťa aj keď prichádza o rodinné istoty, bude mať k dispozícii rovnako obidvoch rodičov, bude to legálna forma, ktorá ochráni dieťa od toho, aby muselo rozhodovať, ktorý rodič je ten „pravý“, selektovať, cenzúrovaťrovať a potáčať svoje potreby a túžby vo vzťahu k jednému alebo druhému rodičovi. Rodičia budú nútení po čase spolu ako tak komunikovať, keď budú mať na mysli v prvom rade prosperitu a pohodu svojho dieťaťa alebo nájdu takú formu interakcie, ktorá nebude svojim konfrontačným charakterom na dieťa bezprostredne doliehať /napr. v pondelok dieťa odovzdajú do školy, do MŠ, odkiaľ si ich druhý rodič vyzdvihne a kam ho zasa v intervale, ktorý bude zadeklarovaný v striedavej výchove odovzdá/. Rodičia budú mať zabezpečený rovnocenný priestor pre svoj vzťah s dieťaťom a nemal by byť teda dôvod na to byť nekonštruktívny. V opačnom prípade to bude znakom toho, že nejde o dieťa, ale o úplne iné záležitosti a dieťa slúži len ako nástroj k tomu dosahovať svoje kontraproduktívne ciele. Striedavá výchova, keď sa vydarí má aj potenciál k tomu, aby si dieťa nielen „užilo“ ale aj reálne a nevíkendovo „ohmatalo s plusmi aj mínusmi“ jednu aj druhú rodičovskú autoritu , čo je dôležité nielen z hľadiska toho tu a teraz, ale z hľadiska celej ďalšej životnej cesty každého z nás.
Záver
Všade tam, kde ide o skutočný záujem rodičov o dieťa a nestáva sa dieťa len nástrojom, či prostriedkom“, ktorý ľahko poslúži k vybavovaniu si účtov s tým druhým – a to platí o jednom aj druhom rodičovi – je v záujme dieťaťa zachovať mu obidvoch rodičov. V prípade, že to tak nie je, potom je potrebné dieťa ochrániť a zvážiť, či zachovaním jedného „kompetentnejšieho“ rodiča sa nezredukuje miera traumatizácie dieťaťa, ktorej by bolo dlhodobo vystavované. Zachovanie obidvoch rodičov je pre dieťa nesporne prospešnejšie ako sa pokúsiť ho o jedného z rodičov pripraviť. Za vhodné podmienky pre dieťa okrem iných je nutné považovať aj tie, kedy nie je dieťa vystavované konfrontačnej vzťahove atmosfére, kedy sa rodičia, keď už nič iné, dokážu od seba vzdialiť bez toho, že by toho druhého pred dieťaťom stavali do pozície „nežiadúceho“ – pokiaľ na to nie sú preukázateľné, závažné dôvody. Základným mementom pre každého rodiča by mala byť skutočnosť, že snahou implantovať dieťaťu problematický obraz toho druhého sa aktívne podpisujú na jeho nielen súčasných, ale aj budúcich problémoch. Je nutné mať na pamäti, že tým primárne neubližujú druhému rodičovi /tak, ako to majú často na mysli/, ale predovšetkým svojmu dieťaťu. Pokiaľ sú rodičia naozaj psychicky „v poriadku“, disponujú vyhovujúcimi podmienkami na výchovu dieťaťa, majú o takúto aternatívu riešenia záujem a zároveň aj dieťa prijíma túto alternatívu riešenia – teda aj ono je v tejto terminológii psychicky v poriadku – nevidím z psychologického hľadiska dôvod na upretie alternatívy striedavej výchovy.