„Moja dcéra mala v škole nakresliť svoju rodinu. Nakreslila seba, otca s jeho novou partnerkou a mňa s mojím partnerom, ale pani učiteľka povedala – to nie je rodina! Rodina sú otecko, mamička a deti! Ale prečo by nemohla byť rodina aj iná?“ pýta sa jedna z matiek, ktorá sa po rozvode dokázala s manželom dohodnúť na striedavej výchove dcéry. Myslí si, že čím viac má dieťa blízkych ľudí, ktorí rešpektujú jeho potreby, tým je to preň lepšie.
Náš rozvod sa ťahal niekoľko rokov, ale ešte ako manželia sme pred právnikom uzatvorili rodičovskú dohodu o striedavej starostlivosti o naše dve dcéry, ktoré mali vtedy štyri a desať rokov,“ vracia sa do spomienok Bratislavčan Miroslav Sabol. „Zvolili sme riešenie, ktoré je pre deti asi najlepšie – nemuseli sa sťahovať od jedného rodiča k druhému, ale zostali v našom pôvodnom byte a my s manželkou sme sa pri nich vždy v nedeľu, stredu a piatok o siedmej večer vystriedali. Ja som odtiaľ odchádzal k svojim rodičom, manželka zas mala možnosť bývať v garsónke, ktorú sme spoločne vlastnili.“
Ako určil súd
Striedavá výchova, pri ktorej dievčatká napriek rozpadu vzťahu rodičov nemuseli prísť ani o jedného z nich, uspokojivo fungovala dva roky s rôznymi obmenami – napríklad isté obdobie sa každý z rodičov staral o jedno dieťa, určitý čas bývali všetci spolu... Všetko sa zmenilo po tom, keď nadobudol právoplatnosť rozsudok o rozvode, ktorým súd zveril deti do starostlivosti matky. Náš právny poriadok totiž pojem striedavá výchova nepozná a súdy rozhodujú v drvivej väčšine podľa tradičného modelu a teórie, že dieťa patrí matke. Rodičia síce majú možnosť dohodnúť sa nad rámec toho, čo určí súd, ale v tomto prípade to už nedokázali. Keď už išlo aj o deľbu spoločného majetku, nastali konflikty a deti sa stali nástrojom boja. „Za celý minulý rok som svoje dcéry videl osemkrát,“ konštatuje Miroslav Sabol. V súčasnosti mu už bývalá manželka umožňuje kontakt v takej miere, ako určil súd: každý párny víkend. Otec sa však každý deň aspoň na pár minút stretáva s dcérami cestou do školy alebo zo školy... „Štát mi inú možnosť nedal,“ hovorí skormútene. Pre porušenie svojich rodičovských práv podáva sťažnosť na Ústavný súd SR.
Ak sa nedohodnú, nepomôže ani zákon
Miroslav Sabol sa stal jedným z aktivistov, ktorí sa usilujú o zakotvenie striedavej výchovy do nášho Zákona o rodine. Na Slovensku je nemálo rozvedených otcov, ktorí sa neúspešne domáhajú svojich rodičovských práv. Veria, že sú rovnako dobrými rodičmi ako ich bývalé partnerky, ktoré súdy v rozhodovaní jednoznačne uprednostňujú. Viacerí vidia riešenie svojho problému v zakotvení striedavej výchovy do zákona. „Tam, kde sa obaja rodičia usilujú dostať deti do svojej starostlivosti, sú rovnako schopní vychovávať ich a vytvoriť im vhodné podmienky, mali by to aj súdy uľahčené: nemuseli by sa rozhodovať, komu dieťa zveria. Zverili by ich do striedavej starostlivosti oboch rodičov,“ tvrdí Miroslav Sabol.
Článok bol uverejnený na http://www.slovenka.sk
Kľúčové slovo: dohoda
Barbora Kamrlová s exmanželom, sa dohodnúť vedeli a už sedem rokov sa o svoju dcéru starajú striedavo – napriek tomu, že u nás na to neexistuje zákon. „Žili sme desať rokov vo Francúzsku, kde striedavú výchovu zákon umožňuje, a poznali sme niekoľko prípadov, kde to naozaj fungovalo. Preto sme aj my s manželom pri rozvode chceli výchovu našej dcéry riešiť podobne. Zistili sme však, že hoci sa u nás práve v tom čase menil Zákon o rodine, takáto možnosť doň nebola zakotvená. Napriek tomu sme si pripravili vlastný návrh na úpravu styku, ktorý podľa nášho názoru najviac vyhovoval nám i dcére, a predložili sme ho súdu. Vedeli sme, že je možné dohodnúť sa aj nad rámec zákona, ale bolo zábavné na súde počúvať staré poučky o nenahraditeľnosti matky... Súd zveril dieťa mne, manželovi určil styk každý druhý víkend a polovicu prázdnin. My to však robíme podľa svojho a funguje to už sedem rokov,“ rozpráva Barbora Kamrlová. To, že bývajú každý na inom konci Bratislavy, nepovažujú za problém. Každý štvrtok si dcéru vyzdvihne zo školy jeden z rodičov a dcéra je uňho do utorka rána, keď ju zavezie do školy. Popoludní si ju už vyzdvihne druhý rodič. „Dcéra má už dvanásť rokov a viac aktivít, takže sa prispôsobujeme jej potrebám, ale vždy sa na tom dokážeme dohodnúť,“ hovorí. Polovicu prázdnin trávi dcéra s jedným, polovicu s druhým rodičom. Keď je cez Vianoce s mamou, Silvestra trávi s otcom, v ďalšom roku je to naopak. „Má veľmi rada novú partnerku bývalého manžela aj môjho partnera. Všetci sa navzájom poznáme a korektne komunikujeme. Naša dcéra s nimi získala aj ďalších príbuzných – staré mamy a starých otcov. Myslím si, že čím viac ľudí okolo seba dieťa má, tým je to preň lepšie.“
ROVNOCENNÁ MOŽNOSŤ VÝCHOVY
Barbora Kamrlová podporila svojím podpisom petíciu za zakotvenie inštitútu striedavej výchovy do zákona a prednášala aj na nedávnej konferencii o striedavej výchove v Hradci Králové. Aj v Českej republike, kde ju zákon umožňuje už od roku 1998, je totiž takéto riešenie po rozvode ešte stále skôr výnimkou. O jeho širšie využitie sa zasadzujú najmä otcovia, ktorí v týchto prípadoch ťahajú za kratší koniec. Súdy, psychologické poradne a sociálne úrady podľa nich nadŕžajú ženám a držia sa tradičného modelu – dieťa patrí matke. Súdy a neraz i psychológovia hľadajú zámienky, prečo so striedavou výchovou nesúhlasiť, a vyžadujú splnenie nesplniteľných podmienok. Príklad z Českej republiky dokazuje, že vytvoriť zákonný rámec nestačí. Napokon, aj keď striedavú výchovu umožňujú zákony vo viacerých krajinách, nemožno tvrdiť, že sa využíva masovo. Bežná je hádam iba vo Švédsku, kde je uplatňovanie rodovej rovnosti každodennou realitou. Tam muži bežne a samozrejme zostávajú na rodičovských dovolenkách, rovnocenne sa starajú o svoje deti a berú ako samozrejmosť, že to tak zostane aj po rozchode, lebo rodičmi zostávajú, aj keď prestanú byť partnermi. Vo svojom príspevku na konferencii o striedavej výchove hovorila Barbora Kamrlová práve o tom – o potrebe zmeniť názor, že jedine matka je schopná dobre sa starať o dieťa. Otcovia by sa nemali začať angažovať až v čase rozvodu, ale od začiatku „Od ženy závisí, kedy sa muž stane otcom. V našom prípade to bolo už v momente, keď som zistila, že som tehotná,“ hovorí a je presvedčená, že nie je fér upierať otcom možnosť rovnocenne sa starať o deti. Takýto prístup však v našich končinách ešte nie je bežný. Aj sudcovia, sudkyne, sociálni pracovníci a pracovníčky ešte stále vyrastajú v prostredí, kde sa zdôrazňuje nenahraditeľnosť matky. „Je to vec výchovy,“ myslí si Barbora Kamrlová.
Načo zákon?
Na našu otázku, či sa na Slovensku uvažuje o zakotvení inštitútu striedavej výchovy do Zákona o rodine, sme z tlačového odboru Ministerstva spravodlivosti SR dostali odpoveď, že návrh legislatívneho zámeru Občianskeho zákonníka (ktorého súčasťou je rodinné právo) neuvažuje o zakotvení inštitútu striedavej, prípadne spoločnej výchovy. Petícia občanov, ktorí volajú po zmene, zostáva nevypočutá. Je to nepochopiteľné vzhľadom na to, že vo viacerých krajinách k takejto úprave pristúpili, lebo aj odborníci ju považujú pri splnení istých podmienok za dobré riešenie pre deti. Isteže, striedavá výchova sa nedá uplatniť za každých okolností a podľa slov psychológa Štefana Matulu „vyžaduje veľkú toleranciu, obojstrannú veľkorysosť rodičov a predovšetkým to, aby záujem svojich detí dokázali uprednostniť pred potrebou ‚mať navrch‘ pred bývalým partnerom alebo partnerkou“. Čo by priniesla zmena zákona, veď aj dnes, keď zákon striedavú výchovu nepozná, sa dokážu niektorí rodičia na nej dohodnúť? Deti by boli súdom zverené do výchovy obom, nielen jednému z rodičov, súd by určil vyplácanie (resp. nevyplácanie) výživného. Striedavá starostlivosť nemusí znamenať, že obaja rodičia sa na nej podieľajú rovnakou mierou, ale v určitom pomere (napríklad 30:70). Možno by sme sa mohli inšpirovať príkladom z Nemecka, kde sa rodičia musia dohodnúť na vyváženej starostlivosti o dieťa. Presný podiel na výchove sa určí počas konzultácií s mediátorom, pričom rodičia musia dospieť k dohode, ktorú súd len odsúhlasí. Okrem extrémnych prípadov tak súd nemusí prikazovať a tlačiť na rodičov, čím sa atmosféra vzťahu otec – matka – dieťa vylepší.
Dieťa má právo na oboch rodičov
Psychologička Dorota Kopasová počas svojej praxe liečila mnoho detských dušičiek zranených rozvodom svojich rodičov. Preto všetkým rodičom odporúča, aby ešte pred rozvodom hľadali cesty, ktoré ich spájajú, a nie tie, ktoré ich rozdeľujú. „Nech si spomenú, že dieťa splodili z lásky,“ pripomína. Aj podľa jej názoru problém nie je v zákone, ale v schopnosti rodičov dohodnúť sa na tom, čo je pre dieťa dobré. Pozitíva striedavej výchovy vidí Dorota Kopasová v tom, že rodičia sú pre dieťa modelom správania, ľudských vzťahov a podľa toho sa neskôr správa aj ono. Rozvádzajú sa rodičia, ale nie dieťa. Stále má právo na oboch rodičov. Keď je zverené matke a žije s ňou, pri odchode na víkend k otcovi má pocit, že ju zrádza. Pri striedavej výchove nestráca a nezrádza ani jedného. Má pocit istoty, zázemia u oboch rodičov. Dorota Kopasová však nepovažuje striedavú výchovu vhodnú pre malé deti približne do dva a pol roka. Niektoré sú v tom veku ešte dojčené a, prirodzene, mali by byť u matky. Neustále „sťahovanie“, balenie kufrov, neexistencia jedného domova pre dieťa sú častou výhradou aj z radov odborníkov. Na druhej strane však iní odborníci prikladajú väčšiu dôležitosť kvalite prostredí, v ktorých sa dieťa cíti doma, bez ohľadu na to, koľko ich je. Pointou striedavej výchovy je práve vnímanie viacerých prostredí ako rovnocenných, aj keď nie úplne rovnakých. Pre striedavú výchovu sú potrebné isté podmienky. Dieťa by malo chodiť do tej istej školy a je výhodnejšie, keď obaja rodičia bývajú primerane blízko. V mestách je to jednoduchšie, ale existuje riešenie aj pre prípady, keď žijú veľa kilometrov od seba, dokonca aj v rôznych krajinách. Namiesto striedania po týždni možno striedať pobyt u každého z rodičov hoci aj po roku. Medzitým, samozrejme, dieťa nestráca kontakt ani s druhým rodičom. Všetko je vecou dohody. Každé dieťa je iné a tak treba pristupovať aj k rozhodnutiu o striedavej výchove. Hovoriť o tom s dieťaťom a rešpektovať jeho pocity a potreby.