"Usnesení okresního soudu v odstavci I. výroku se mění takto:
Dosavadní úprava předběžné péče otce stanovená usnesením Krajského soudu v Ostravě, č. j. 56 Co 263/2014-504 ze dne 12. 6. 2014, se mění tak, že nezl děti J................. a R............. se s účinností od 1. měsíce následujícího po doručení tohoto usnesení oběma rodičům předběžně svěřují do střídavé péče obou rodičů, a to:
- vždy v měsících 2., 4., 6., 8., 10. a 12. každého roku do výchovy matce,
- vždy v měsících 1., 3., 5., 7., 9. a 11. každého roku do výchovy otci.
Každý z rodičů je povinen předat obě nezl. děti v 15.00 hod. posledního dne každého měsíce, ve kterém má děti ve své péči, v místě trvalého bydliště druhému z rodičů.
Každý z rodičů, který má děti ve své péči, je povinen umožnit druhému z rodičů:
- kontakt s oběma nezl. dětmi prostřednictvím elektronické sociální sítě Skype nebo prostřednictvím telefonní linky každou neděli v době od 18.00 hod. do 19.00 hod., a to minimálně po dobu 30 minut,
- styk s nezl. dětmi v místě trvalého bydliště vždy druhou neděli v měsíci v době od 13.00 hod. do 16.00 hod."
"Podle zmíněné judikatury nemůže pouhá absence komunikace mezi rodiči či její zhoršená kvalita vést k vyloučení střídavé výchovy, neboť v takovém případě by se jednalo v podstatě o ústupek vzájemné rivalitě rodičů, která jen sleduje „boj o dítě“, případně trýznění druhého rodiče prostřednictvím dítěte. Vyloučením střídavé péče pouze na základě nevhodné komunikace by se tak otevíral prostor ke zneužití postavení rodiče, který měl doposud dítě svěřeno do péče. Soudy mají v takovém případě primárně povinnost zkoumat, z jakých důvodů je komunikace mezi rodiči nevhodná, a následně se pokusit pomocí vhodných opatření, komunikaci mezi rodiči zlepšit, například ve formě nařízení mediace či nařízení alespoň minimální písemné komunikace týkající se dítěte. Již samotná střídavá péče totiž může být impulsem ke zlepšení komunikace a lepší spolupráci rodičů."
Current Case Law of the Czech Constitutional Court to Shared Custody
Luboš PATERA, Striedavá starostlivosť o deti, slovensko – česká spoločnosť
Příspěvek na XXIII. konferencii „Dieťa v ohrození“ – Striedavá výchova – náš problém,
Paneurópska vysoka škola, Bratislava 12. 12. 2014
"Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine zostávajú rodičovi zachované i vtedy, ak mu súd predbežným opatrením nariadi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označil súd, a aby platil výživné na dieťa v nevyhnutnej miere. Rodičovské práva a povinnosti vykonáva, a teda aj zastupuje maloleté dieťa, len jeden z rodičov v prípadoch predpokladaných § 28 ods. 3 Zákona o rodine. Od zásahov do rodičovských práv a povinností jedného z rodičov podľa § 38 Zákona o rodine, spočívajúcich v ich pozastavení, obmedzení alebo pozbavení, treba dôsledne odlišovať úpravu rodičovských práv a povinností podľa § 24, § 25, § 36 ods. 1 Zákona o rodine spočívajúcu najmä vo zverení maloletého dieťaťa do osobnej starostlivosti jedného z rodičov. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine, teda aj právo a povinnosť zastupovať svoje maloleté dieťaťa, zostávajú obidvom rodičom zachované aj po rozhodnutí súdu o úprave výkonu rodičovských práv a povinností. Rodičovské práva a povinnosti podľa § 28 ods. 1 Zákona o rodine zostávajú rodičovi zachované i vtedy, ak mu súd predbežným opatrením nariadi, aby odovzdal dieťa do starostlivosti druhého z rodičov alebo do starostlivosti toho, koho označil súd, a aby platil výživné na dieťa v nevyhnutnej miere."
Uznesenie Najvyššieho súdu SR 6 Cdo 61/2011
"V řízení, v němž má být rozhodnuto, komu bude dítě svěřeno do péče, je za účelem rozhodování v nejlepším zájmu dítěte nezbytné u všech osob, jež o svěření dítěte do péče jeví upřímný zájem [k nutnosti koherentně projevovaného zájmu o dítě viz rozsudek velkého senátu Evropského soudu pro lidská práva (dále "ESLP") ve věci Scozzari a Giunta proti Itálii ze dne 13. července 2000 č. 39221/98 a 41963/98, body 223 a násl.], veškerá relevantní kritéria posoudit samostatně, a jsou-li u všech těchto osob naplněna stejnou měrou, je žádoucí dítě svěřit do společné či střídavé výchovy těchto osob či přijmout opatření, která takový postup v budoucnu umožní. Je-li tedy svěření dítěte do péče každé z těchto osob v jeho nejlepším zájmu, pak je zpravidla v jeho nejlepším zájmu svěření do péče všech těchto osob současně, neboť jen takto jsou zajištěny podmínky pro všestranný rozvoj dítěte a jen takovým postupem lze minimalizovat zásah do rodinného života dítěte i o jeho svěření do péče usilujících osob (k možnému podřazení již i jen zamýšleného rodinného života pod ochranu čl. 8 EÚLP viz např. rozsudek ESLP ve věci Schneider proti Německu ze dne 15. září 2011 č. 17080/07, bod 81, či ve věci Anayo proti Německu ze dne 21. prosince 2010 č. 20578/07, bod 57)."
"Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (IV. ÚS 253/04)."
"Zákaz styku otca s dieťaťom je taký zásah do práva na ochranu rodinného života, z ktorého vyplýva aj požiadavka pozitívneho záväzku SR vytvárať predpoklady pre to, aby prerušený kontakt otca s dieťaťom mohol byť perspektívne obnovený. Táto požiadavka je zosilnená aj povinnosťou súdu podľa §-u 178 O.s.p., ktorý mu tiež v odseku 1 ukladá, aby v konaní starostlivosti o maloletých viedol rodičov k riadnemu plneniu povinností, pri starostlivosti o maloleté dieťa. Odmietanie mal. W. a jej neodôvodnená nechuť stretávať sa s otcom tvrdená matkou, ale vyvrátená znaleckým dokazovaním, sama osebe nemôže byť dôvodom na zákaz styku. Práve naopak, širším záujmom maloletej, ako to vyplýva aj zo znaleckého posudku, je naplnenie cieľov jej riadnej výchovy a konajúci súd úpravou styku splnil svoje zákonnú povinnosť urobiť všetko pre to, aby sa narušený vzťah medzi otcom a dieťaťom obnovil. Konajúci súd rozhodol v súlade s právnymi predpismi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, o rovnocennom striedaní oboch rodičov na výchove a starostlivosti o maloleté deti v pomere 50/50 a odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na psychologické štúdie dokazujúce, že uprednostňovanie role matky pred rolou otca nie je v záujme detí, pretože tieto obidve role sú nezastupiteľné."
"Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na konštantnú judikatúru, z ktorej vyplýva, že konflikty medzi rodičmi a obava toho, ktorému dieťa bolo zverené do osobnej starostlivosti zo styku maloletého dieťaťa s druhým rodičom, nemôže byť riešená formou zákazu styku druhého rodiča s dieťaťom (porovnaj uznesenie ÚS ČR z 21.6.2005 sp.zn . II.ÚS 251/05). Rovnako ani hostilné vzťahy medzi rodičmi samy osebe nie sú dôvodom na takýto závažný zásah do rodinného života."
"Ústavní soud zdůrazňuje, že svěření dítěte do výlučné výchovy jednomu z rodičů nesmí být výrazem ústupku vzájemné rivalitě rodičů, která jen sleduje "boj o dítě", případně nízké pohnutky jednoho rodiče k trýznění druhého rodiče skrze své vlastní dítě. Soudy mohou a mají využívat prostředků poskytnutých jim zákonem o rodině [např. ustanovení § 43 odst. 1 písm. a) a § 44], kterými mohou postihovat toho z rodičů, který ať už záměrně, anebo z nedbalosti maří veřejný zájem na řádné výchově a rozvoji osobnosti dítěte (dílčím způsobem vyjádřený např. v ustanovení § 26 odst. 3 zákona o rodině)."
"...bezdôvodné bránenie maloletému dieťaťu v styku s rodičom, ktorému nebolo zverené do osobnej starostlivosti, sa pokladá za výrazný nedostatok vo výchove maloletého dieťaťa, ktorý môže ohroziť vývoj osobnosti dieťaťa v citovej a charakterovej oblasti."
"Ak má otec záujem sa s mal. D. stýkať, ďalej že jeho povahové vlastnosti neodôvodňujú predpoklad, že bude na maloleté dieťa negatívne vplývať a je schopný sa o maloleté dieťa počas doby styku postarať, je v záujme maloletého dieťaťa bez najmenších pochybností styk vykonať."
"Matka nemôže nerealizovanie styku otca s maloletou dôvodniť nechuťou dieťaťa ísť so svojim otcom a takýmto spôsobom prenášať zodpovednosť za nerealizovanie styku otca na maloletú. Názor maloletého diaťaťa je síce dôležitý, avšak je potrebné si uvedomiť, že realizácia styku s otcom a reakcia takéhoto dieťaťa sa odvíja od toho, v akom prostredí žije, akým prostredím je teda ovplyvňované a ako je toto prostredie naladené smerom k otcovi maloletej. Matka maloletej je z rozhodnutia súdu o úprave styku otca s maloletou, ako povinná, zodpovedná za nerealizovanie tohto styku a nerešpektovanie súdneho rozhodnutia a aj za prípadné sankcie z tohto prameniace."
"Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nielen nečinnosť, ale aj nesústredená a neefektívna činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (napr. I. ÚS 376/06, III. ÚS 90/07, III. ÚS 109/07)."
“Vývody ústavní stížnosti, pokud odkazují právo otce na styk s jeho nezletilými dětmi na okolnosti, zda se nezletilí s otcem stýkat chtějí, jsou založeny na očividně mylném předpokladu“
"Konečně Ústavní soud dodává, že právo dítěte být slyšeno v každém řízení, v němž se rozhoduje o jeho záležitostech (čl. 12 Úmluvy o právech dítěte, § 31 odst. 3 zákona o rodině), mu poskytuje možnost, aby v řízení projevilo své stanovisko k otázkám, jež se ho bezprostředně dotýkají, a to buď přímo anebo prostřednictvím svého zástupce, případně prostřednictvím příslušného, zákonem zřízeného, orgánu. Nelze však přehlédnout, že konečné hodnocení (posouzení) zájmů nezletilého dítěte přísluší obecnému soudu, v jehož dispozici je i případný korektiv představ a názorů dítěte o tom, co je pro něj v konkrétní věci vhodné, případné, resp. obecně prospěšné, a co nikoli; proto k názoru nezletilého dítěte soud přihlíží, a to s ohledem na jeho věk, rozumovou a citovou vyspělost (srov. Usnesení sp. Zn. III. ÚS 707/04, sp. Zn. IV. ÚS 288/04, sp. Zn. III. ÚS 2150/07)."
"Obecně lze totiž konstatovat, že zájmem dítěte je, aby bylo v péči obou rodičů, a není-li to možné, pak - v zásadě - právě toho z rodičů, který mimo jiné uznává roli a důležitost rodiče druhého v životě dítěte a je přesvědčen, že i ten druhý je dobrým rodičem [poznámka: avšak za předpokladu, že z pohledu zájmu dítěte nepřevažují jiné skutečnosti svědčící naopak pro péči druhého rodiče]."
"Styk otce s dětmi tak, jak jej upravily obecné soudy (jednou za čtrnáct dní pouze v neděli a dále souvisle pouze lichý rok jeden týden o jarních, či každoročně dva týdny během letních prázdnin) nenaplňuje právo rodičů podílet se na výchově svých dětí a je porušením citovaného čl. Listiny."
"Ústavní soud ve věcech péče o nezletilé poukazuje na nutnost použití takové interpretace účelu předběžného opatření v souladu s čl. 32 odst. 4 Listiny a čl. 18 odst. 1 Úmluvy o právech dítěte, jejímž výsledkem rozhodně nemůže být minimální míra ochrany základních práv jako určitého standardu."