Denník Nový čas uverejnil správu o tom, že maloletý Oliver prostredníctvom médií bojuje za to, aby si štátne inštitúcie všimli, že on chce niečo iné, než čo presadzujú štátne inštitúcie - že maloletý Oliver chce byť so svojim otcom.
Text listu, ktorý maloletý Oliver zverejnil v médiách: „Pani sudkyňa, veľmi Vás prosím, aby som mohol bývať pri tatíkovi, vo Valaskej, chodiť do školy do Brezna a hrávať futbal za Podbrezovú. O to od januára, ako som sa musel presťahovať do Bratislavy, prosím svoju maminu, ktorá s tým nesúhlasí. O toto Vás prosím, bo je to moje veľké želanie. Ďakujem, Oliver ...“
Vychádzajúc zo zverejnenej mediálnej správy, členovia Platformy - Právo dieťaťa byť počuté sme 28.02.2014 poslali Otvorené listy predstaviteľom štátnych inštitúcií, aby neboli ľahostajní, aby využili svoje zákonné kompetencie a preverili, či konajúci súd a kolízny opatrovník porušujú ľudské práva maloletého Olivera v súdnom procese, t.j. či umožnili maloletému Oliverovi slobodne povedať svoj slobodný názor a či na tento slobodný názor dieťaťa prihliadali.
Ak konajúci súd a kolízny opatrovník porušili základné ľudské práva maloletého Olivera byť počutý, tak žiadame aby boli potrestaní konkrétni sudcovia a pracovníci vo funkcii kolízneho opatrovníka, ktorí sú zodpovední za toto porušenie základných ľudských práv dieťaťa.
Bratislava 21. októbra (TASR/HSP/Foto:TASR)
Občianske združenie Otcovia.sk prišlo s návrhom na vznik platformy “Právo dieťaťa byť počuté”
Štyri občianske združenia a iniciatívy založili platformu, ktorá upozorňuje na právo dieťaťa vyjadriť svoj názor ešte pred rozhodnutím súdov a štátnych orgánov v záležitostiach, ktoré sa dieťaťa týkajú. Novovzniknutá “Platforma – právo dieťaťa byť počuté” je podľa jej tvorcov odpoveďou na súčasnú realitu v Slovenskej republike.
“Napriek ustanoveniam zákona o rodine, Občianskeho súdneho poriadku i Dohovoru o právach dieťaťa, súdy a kolízne opatrovníčky v praxi nedodržujú právo detí povedať svoj slobodný názor, ktorý by bol pri rozhodnutiach zohľadnený,” vysvetlil Jozef Ďurček, zástupca občianskeho združenia Otcovia.sk, ktoré prišlo s návrhom na vznik platformy. K iniciatíve sa pripojili aj občianske združenia Dohovor SK, Striedavá starostlivosť, česko-slovenská spoločnosť a Klub mnohodetných rodín.Ďurček zdôraznil, že práve vypočutie a prihliadnutie na názor maloletého je najlepšou cestou ako predchádzať zlým rozhodnutiam, ktoré ovplyvňujú aj život dieťaťa. Priznal rovnako, že k iniciatíve viedli zástupcov platformy aj skúsenosti s diskrimináciou otcov pri určovaní starostlivosti o dieťa po rozvode i prípady, keď matky obštrukciami zabraňujú otcom stretávať sa s deťmi.
Čítajte celý článok na
Petíciu môžete podpísať tu:
2015: Medzinárodný rok spoločnej starostlivosti rodičov
V nadväznosti na rok 1994, ktorý bol vyhlásený Medzinárodným rokom rodiny, ako pripomenutie, že rodina je základom spoločnosti a ako taká vyžaduje zvýšenú pozornosť ;
V nadväznosti na rezolúciu Valného zhromaždenia nazvanú "Svet vhodný pre deti" (S-27/2, 6.5.2002), ktorá uznáva spoločnú zodpovednosť rodičov vo výchove a vzdelaní vlastných detí a ktorá uznáva, že je nutné venovať úsilie tomu, aby mali otcovia možnosť byť súčasťou životov svojich detí ;
S odkazom na rodinné modely, ktoré sa v posledných rokoch menia a okrem iných aspektov prinášajú predovšetkým zvýšený počet rozdelených rodín a z toho vyplývajúce riziko straty jedného z rodičov ;
Žiadame:
Vyhlásenie Medzinárodného roku spoločnej starostlivosti rodičov, ktorý by podporil zvýšenie povedomia širokej verejnosti a verejnej správy vo všetkých krajinách, zamerané na podporu rovnocenného významu úloh oboch rodičov pri výchove vlastných detí, a to nezávisle na tom, či žijú spoločne alebo oddelene.
Dva roky po rozchodu jsem se už smířil se situací. Další manželství pro mě nepřichází v úvahu.
Všiml jsem si, že do Děti a my o rozvodu píší výhradně ženy. Možná je víc čtenářek než čtenářů, nebo je to tím, že muži se se svými pocity a osobními tématy neradi svěřují. Ale pohled muže - otce mi tu chyběl, a proto jsem se rozhodl podělit se o svůj „rozvodový příběh“. S bývalou ženou, které budu říkat Zdena, jsem se znal od školy. Byla z vedlejší vesnice, chodili jsme spolu do třídy i do vodáckého oddílu. Odedávna jsme si spolu rozuměli, přestože já jsem byl vždycky uzavřený introvert a ona veselá a společenská. Bylo tak nějak samozřejmé, že se jednou vezmeme. Oba jsme věřící a v osmnácti letech, hned po maturitě, jsme se rozhodli vstoupit do manželství. Nebylo na co čekat, říkali jsme si. Měli jsme ideály a velké sny.
Přáli jsme si velkou rodinu a jednoduchý, skromný život.
Já jsem dálkově studoval a chodil na brigády, Zdena pracovala. Opravovali jsme domeček po prarodičích. Ačkoliv jsme to nečekali tak brzy, za dva roky už byl na světě náš syn. Byli jsme šťastní a tvrdě jsme pracovali, abychom se uživili a zvelebili dům. Zdena se po mateřské vrátila do práce a já po státnicích nastoupil do dobrého zaměstnání. Bohužel jsem musel dojíždět a tak jsem už neměl na rodinu moc času.
Na ženě byla péče o syna a domácnost i práce. Často byla nespokojená, stěžovala si, že si nic neužijeme, jen pracujeme a pracujeme. Ale já to nechtěl slyšet, jen jsem se o to víc snažil, abych vydělal peníze, a co nejdřív jsme doopravili dům. Mnohem později mi došlo, že jsem Zdenu se všemi starostmi a trápením nechal samotnou.
Jednoho dne mi Zdena oznámila, že se zamilovala do kolegy v práci, že už má dost věčné dřiny a že se k němu stěhuje i se synem. Vůbec jsem to nechápal. Takové věci se přece nám stát nemůžou! Zhroutil se mi svět. Všechno pak šlo jako ve snu. Rozvod, rozdělení majetku, dohoda na tom, jak se budeme vídat se synem… Mám na tu dobu jen málo vzpomínek, poprvé v životě jsem se opil, strašně jsem žárlil, čtrnáct dní jsem nebyl schopný jít do práce.
Čítajte ďalej na http://www.rodina.cz/clanek9145.htm
Dítě potřebuje k dobrému vývoji oba rodiče. A máma má být mámou a táta tátou. Stírání rolí otce a matky a moderní formy rodin znepokojují odborníky na vývojovou psychologii. Nejnovější výzkumy totiž zpochybňují názor, že v životě dítěte do tří let hraje hlavní roli jen matka.
"Nelze rozhodnout, jestli je pro dítě významnější rodičovskou postavou otec, nebo matka," představila ve středu při příležitosti Dne vědy na pražské filozofické fakultě jeden ze závěrů profesorka Lenka Šulová.
Čítajte ďalej na http://zpravy.idnes.cz/otec-je-pro-dite-stejne-dulezity-jako-matka-f27-/domaci.aspx?c=A120321_223004_domaci_brm
Striedavú starostlivosť ani po roku a pol súdy veľmi neuznávajú. Proti vôli jedného rodiča ju schválili ani nie v sto prípadoch.
BRATISLAVA. Skoro dva roky sa nevidel so svojím synom. Jozef Ďurček, ktorý presadil cez poslancov zavedenie striedavej osobnej starostlivosti, je jedným z otcov, ktorý bojuje o právo vychovávať svoje dieťa na striedačku s matkou.
Súdy syna zverili matke, s tým, že ho môže navštevovať dvakrát do mesiaca od štvrtka do piatka a dvakrát do mesiaca tri dni od piatka do pondelka.
Ďurček hovorí, že syna veľmi traumatizovalo, keď si ho tak často striedali. Bolo to psychicky náročné pre chlapca aj pre otca. O jeho príbehu sme písali pred rokom, odvtedy sa nič nezmenilo.
Kde bolo, tam bolo, bola raz jedna rodina. Žila normálne. Chvíľami lepšie a chvíľami horšie. Horšieho bolo asi viac, lebo jedného dňa už rodinou nebola. Pečiatka zo súdu dala za manželstvom bodku. Nebol to však koniec rozprávky, ale začiatok hororu.
Žiaľ, nie je to horor vymyslený a výpravne nakrútený vo fi lmových štúdiách. Je to realita, pri ktorej zostáva rozum stáť a ježia sa chlpy. Osoby a obsadenie sú nasledovné: Rodič, ktorému boli deti zverené do opatery. Druhý rodič, ktorý môže podľa rozhodnutia súdu deti vídať v stanovenom čase. A nakoniec deti. Sú hlavnými postavami, hoci o tom netušia. Ale vďaka výdatnému masírovaniu sivej mozgovej kôry rodičom, s ktorým žijú, majú jasno v tom, že druhý rodič je zlý a opovrhnutiahodný človek, s ktorým nechcú mať nič spoločné. Preto ho už nikdy viac nechcú vidieť. Aspoň to tak prezentujú doma. Čo sa však deje v ich duši?
HOROROVÁ SCÉNA 1
Deti stoja v bráničke rodinného domu a rozprávajú sa s otcom. Teda, rozhovorom sa to dá nazvať iba ťažko. On kladie otázky, snaží sa ukázať im, že má o ne záujem a že s nimi chce byť. Deti odpovedajú. Stručne, úsečne, so strachom v očiach. Občas blysnú pohľadom k oknu rodinného domu, z ktorého vykúka mama. A potom zase hľadia do zeme. O štvrť hodiny je po všetkom. Otec odchádza s pocitom sklamania a smútku. Deti odchádzajú zmätené a dúfajú, že sa správali tak, aby sa mama nehnevala. A mama má pocit víťazstva. Zase raz mohla tomu hajzlovi ukázať, kto je lepším človekom! Pretože deti majú rady iba dobrých ľudí, to je predsa jasné, nie?!
Toto je úryvok z článku "Ďieťa ma nechce" uverejnenom v časopise "Madam Eva" v čísle 7/2011.
Celý článok si môžete prečítať na www.striedavka.sk/01_custom_content/dieta_ma_nechce.pdf.